20. 8. 2003 - streda

16.31

Mám hrôzu z prvého ročníka na strednej. Práve preto som si kúpila tento zošit s džínsovou potlačou, aby som sa mohla vyrozprávať bez toho, že by ma niekto vysmial. Pokiaľ viem, nikto z môjho okolia sa toho nebojí tak strašne ako ja! No, asi by som sa mala predstaviť. Volám sa Paulína Semoková, ale všetci ma zásadne volajú Paula. Mám pätnásť rokov, výška 165 centimetrov, váha striedavo ukazuje 50 až 54 kilogramov. Moje vlasy sú tmavohnedé a siahajú po lopatky. Tie a ešte tmavohnedé oči s pomerne dlhými mihalnicami sú jediné, čo sa mi na mne neprieči. Nos sa mi zdá príliš špicatý, ústa priúzke a obočie... ako džungľa. Mama vraví, že je krásne a nemám sa opovážiť vytrhať si ho, takže vďaka nej vyzerám ako Frankenstein. Najhoršie je, že mám vyrážky, ktoré nie a nie zamaskovať. Myslím, že toľko o mne zatiaľ stačí. Bolí ma ruka, tak budem pokračovať niekedy nabudúce. Aj tak si pripadám ako imbecil, keď kladiem svoje myšlienky na papier. A načo sa tu vlastne opisujem?

23. 8. - sobota

15:32

Kristepane, už to nemôžem vydržať. Sestra mi tu pobeháva, prehrabáva sa v mojej skrini (a to máme každá svoju izbu!), vo vlasoch má hadám tonu penových natáčok a na perách päť rôznych rúžov (mala som jej povedať, ktorý jej sluší najviac). Jasné, chystá sa na rande. Táto moja ségra sa volá Libuša a má už osemnásť rokov. Niekedy sa pri nej cítim ako trojročné decko, lebo ja som ešte ani nemala frajera, ani som sa nebozkávala a takisto som sa s nikým nedržala za ruky (iba s rodičmi ako bábo). Asi som tak trocha pribrzdená. Jediný, komu sa páčim, je môj pes - slovenský čuvač Belko (pravdepodobne je nejako zmutovaný, pretože povahou čuvača nepripomína). Myslím, že chce ísť von... Tak teda idem.

...