Na mŕtvom bode
1 / 4
Dick Francis, Felix Francis: Na mŕtvom bode
2000 Guineas boli tretie dostihy dnešného programu a mali ich odštartovať o pätnásť pätnásť. Vzrušenie popoludní narastalo s blížiacou sa veľkou udalosťou za zvuku džezbendov a s výstupmi pouličných umelcov, ktorí pomáhali zrýchľovať pulz davu. Aj ja by som bol privítal nejaký džezbend v kuchyni, len aby ma udržal v bdelom stave.
Keď sa priblížil čas veľkých pretekov, vrátil som sa do lóží, kde Louisa a Robert zberali riady zo stolov. Konečne všetci hostia vstali zo stoličiek a zhromaždili sa buď na balkóne alebo vnútri za oknami v snahe mať čo najlepší výhľad na kone blížiace sa po newmarketskej slávnej Rowley Mile.
Pozbieral som niekoľko použitých kávových šálok a hodil okom na obrazovku na stene. Kone bežali dolu svahom a džokeji sa tlačili, aby získali čo najlepšiu pozíciu a pripravili sa na záverečné vypätie pri stúpaní do kopca pred cieľom. Bol som taký vyčerpaný, že som sa rozhodol odísť. Vždy si to môžem pozrieť neskôr, až to budú v telke opakovať. Zvrtol som sa, vzal šálky a pobral som sa do kuchyne.
Toto rozhodnutie mi nepochybne zachránilo život.
Bomba vybuchla, keď som prechádzal na druhú stranu chodby.
Nepochopil som hneď, čo sa stalo. Zátylok mi ofúkla horúčava a mal som pocit, akoby ma niekto tresol bucharom do chrbta.
Narazil som do kuchynských dverí a zvalil sa na zem, napoly dnu a napoly von z miestnosti.
Ešte vždy som nechápal, čo sa deje. Zdalo sa, že všade vládne hrobové ticho. Nič som nepočul. Snažil som sa prehovoriť, no nepočul som ani seba. Rozkričal som sa. Nič. Počul som len ostré syčanie; nevedel som určiť odkiaľ a nezmenilo sa to, ani keď som obrátil hlavu zboka nabok. Pozrel som sa nadol na ruky, vyzerali normálne. Pohol som nimi. Išlo to. Zatlieskal som. Cítil som, ako sa mi dotkli dlane, no nepočul som nijaký zvuk. Bolo to dosť desivé.
Bolelo ma ľavé koleno. Pozrel som naň a zistil, že pri náraze do zárubne sa mi roztrhli nohavice. Biele kocky medzi čiernymi sa sfarbili načerveno od mojej krvi. Prečo je to celé čierno-bielo-červené…? Mozog mi nefungoval.
Ohmatal som si koleno a zdalo sa, že všetko je na svojom mieste a môžem pohnúť nohou bez toho, aby sa bolesť stupňovala. Krv asi tiekla len z nejakého povrchového zranenia.
Náhle sa mi vrátil sluch a odrazu ma zaplavilo množstvo zvukov. Blízko mňa niekto jačal. Bolo to vysoké ženské jačanie, prerušované iba keď sa tá osoba potrebovala nadýchnuť. Niekde na druhom konci chodby bez prestania zvonilo poplašné zariadenie a začul som mužské hlasy, zväčša volajúce o pomoc.
Ľahol som si na chrbát a položil hlavu na zem. Akoby prešli veky, predpokladám však, že ubehla nanajvýš minúta alebo dve. Jačanie neprestávalo, inak by som bol možno zaspal.
Začínal som si uvedomovať, že neležím veľmi pohodlne. Okrem ľavého kolena ma rozbolela aj pravá noha. Ležal som na nej, mal som ju skrútenú pod zadkom. Vystrel som ju, za čo sa mi odvďačila pocitom mravčenia. To je dobrý znak, pomyslel som si.