"Na konci tridsiatych rokov dvadsiateho storočia sa len zopár ma− lých miest v Československej republike mohlo pochváliť vlast− ným kúpaliskom. Levice k nim patrili. Keďže prvý september 1938 bol slnečný deň, boli na kúpalisku takmer všetci. Dospelí s deťmi i bez detí, mládež aj starci, Le− vičania aj ľudia z okolitých dedín, Maďari, Slováci, Česi, Židia, Cigáni, rodina Nemca Barthela aj Bulhara Rankova. Boli tu de− mokrati, liberáli, konzervatívci, monarchisti, socialisti, naciona− listi, komunisti aj fašisti. Len anarchista Varga bol v Španielsku. Na kúpalisku nechýbali ani Peter, Honza a Gabriel. S očami pri− žmúrenými proti lúčom popoludňajšieho slnka sedeli na betóno− vom múriku a hompáľali nohami. Občas vypľuli hustú slinu, aká sa tvorí vo vysušených ústach. Tešili sa z voľného popoludnia prvé− ho dňa školského roku, keď ešte nedostali domáce úlohy, a obdi− vovali spolužiačku Máriu Belajovú. Malá krásavica sedela s ro− dičmi a mladším bratom Jurkom neďaleko od nich. Dievča mávalo zvyčajne vlasy zviazané do mocného copu, ktorý pripomínal konský chvost, ale teraz sa mu v hustých prameňoch voľne sušili. – Vlasy barvy lúčneho medu, – skonštatoval Honza. Honza občas čítaval zamilované romániky, ktoré si kupovala jeho sestra. Naposledy to bol príbeh s názvom Záchvěvy srdcí. Peter s Gabrielom sa už zmierili s tým, že si ich kamarát od spiso− vateľov požičiava prirovnania, ktorými potom opisuje Máriinu krá− su. Oni sami by to tak výstižne nevedeli povedať. Mária vybrala z vrecúška slivku a dlhými prstami si ju vložila do úst. – Má nádherné pery, – vzdychol Gabriel. – Tmavorudé... ruděčervené, – hľadal správne slová Honza. – Nem piros, vörös, – zahundral Peter. Ako dievčina prežúvala, pleť na jej lícach sa napínala a uvoľňo− vala. Potom nabrala vzduch, privrela oči a prudko vypľula kôst− ku. Tá preletela asi metrovú vzdialenosť a pristála na temene hla− vy jej brata. – Mara, hnusná marha! – vykríkol Jurko a hodil kôstku do Márie. Mama Belajová ani nezdvihla hlavu od háčkovania, len pokoj− ne povedala: – Ale deti, buďte na seba dobré. – Lebo vás vyplieskam po riti, – dodal otec. Peter, Honza a Gabriel boli zamilovaní. A bolo im jasné, že Má− riu môže napokon získať len jeden. – Nemôžeme o ňu bojovať súčasne, – vysvetľoval Honza. – Vie, že sme kamarádi, a pomyslí si, že si z nej tropíme žerty. – Butaság! Ako ty môžeš vedieť, čo si ona pomyslí, – odporo− val Peter. – Honzík má pravdu. Keď sa okolo nej budeme krútiť všetci traja, nezaľúbi sa ani do jedného. Kde sa dvaja bijú, tretí vyhráva. Ale kde sa traja bijú, každý prehráva, – mudroval Gabriel. – Tak pojďme jako v škole, podľa abecedy, – navrhol Honza, – Bízek Jan, Rónai Peter, Rosenberg Gabriel. Budem mať rok času, aby som si Máriu získal. Keď sa mi to nepodarí, nastúpi Peter... – Nem, nem, – protestoval Peter, – podľa abecedy určite nie. Musíme zvoliť spravodlivý spôsob, však Gábor?! – Nie som Gábor! Už som ti to povedal stokrát, – hneval sa Gabriel. – Bocsánat, – ospravedlňoval sa Peter. – Skúste chvíľu nemyslieť na seba, ale na ňu, – začal pokojne Gabriel. – Mladé dievča potrebuje zrelého muža... – A to si akože ty?! – hneval sa Peter. – Som z vás najstarší, – trval na svojom Gabriel."

...