Diaľnica sĺz
1 / 2
Odlietal na druhý deň v skorých ranných hodinách. Celú noc nezažmúril oči. Civel do stropu alebo v pravidelných intervaloch pohľadom posúval ručičky na budíku smerom vpred. Keď prišiel jeho čas, Don Shelton si zobral starostlivo zabalenú batožinu, prekontroloval všetky doklady, povypínal elektrospotrebiče, utiahol uzáver vody a dôkladne zamkol dvere. Vyrazil na letisko. V ten deň bol nezvyčajne netrpezlivý. Zdalo sa mu, že takmer päťhodinový let trval celú večnosť a batožinový pás sa pohyboval príliš pomaly. V letiskovej hale sa rozhliadol a napokon podišiel k ceduľke so svojím menom.
„Váš telefonát mi spôsobil srdcový záchvat, vedeli ste to?“ s odľahčeným tónom vystrel ruku k Raymondovi Michalkovi.
„Dozvedel som sa o tom z vášho emailu. To vysvetľuje, prečo ste prišli až dnes. Veľmi ma to mrzí,“ povedal a do vyjadrenia ľútosti zahrnul všetky nepríjemné okolnosti, ktoré sa v Donovom živote udiali za posledný týždeň. „Vitajte v Prince George,“ dodal a potriasol mu rukou.
Cestou do mesta minuli niekoľko motelov či väčších hotelov, no Raymond zariadil Donovi ubytovanie v centre. Prince George je najväčšie mesto severnej Britskej Kolumbie a miestnymi obyvateľmi považované za hlavné mesto severu. Nachádza sa na sútoku riek Nechako a Fraser a zároveň je križovatkou diaľnic číslo šestnásť a deväťdesiatsedem. Má len niečo vyše sedemdesiattisíc obyvateľov, preto nie je nič výnimočné, že sa tu ľudia navzájom poznajú a žijú v komunitách, ktoré Donovi pripomínali skôr osady či menšie sídliská. Raymond Michalko odhalil Donovi ešte niekoľko základných faktov o meste, len aby prelomil ľady a narušil ticho, ktoré nad nimi viselo. Zároveň sa bál okamihu, keď mu muž vedľa neho položí otázku: kde je moja dcéra?
Don Shelton pripomínal Rayovi kus ľadovca. Nebyť srdečného infarktu, pre ktorý musel odložiť svoju cestu, pomyslel by si, že stratu dcéry zvláda s chladnou hlavou.
Keď míňali uvítaciu tabuľu s názvom mesta a informáciou o počte obyvateľov, Dona sa zmocnila zvláštna triaška, o ktorej netušil ani sám policajný komisár. Bohatá, do ďalekej minulosti siahajúca história mesta a jeho duch mali na neho zvláštny vplyv.
Don si zložil batožinu, no na oddych nebol čas. Raymond ho pozval do svojej kancelárie. Pracovisko Kanadskej kráľovskej jazdnej polície v Prince George sídlilo na ulici Svätej Victorie. Navonok moderná budova si zachovala svoje historické detaily, a tak sa od architektúry mesta, v ktorom žila značná časť pôvodných obyvateľov, odlišovala len veľkými sklenenými tabuľami. Interiér pôsobil, akoby sa tam zastavil čas a Don sa rozhliadal okolo seba. Pracovný ruch v budove mu pripomenul redakciu, teraz na stovky míľ vzdialenú od jeho skutočných problémov. Ray za nimi zatvoril dvere na svojej kancelárii a ponúkol Donovi stoličku. Do šálky s obrázkom javorového listu mu nalial horúcu kávu z kávovaru a jej ostrú chuť zjemnil kvapkou mlieka.
„Zistili ste niečo nové, odkedy sme spolu telefonovali?“ spýtal sa napokon.
Michalkovo mlčanie bolo pre Dona jasnou odpoveďou.
„Žiaľ, po Madison akoby sa zľahla zem.“
„Kde sú jej veci?“
„Ešte stále sú na mieste, kde sme ich našli. Vydal som zákaz hýbať s nimi, pokiaľ moji ľudia detailne nepreskúmajú miesto činu, lenže poveternostné podmienky nám tento zámer istým spôsobom prekazili.“
„Miesto činu, vravíte?“ uistil sa Don, že dobre počul. To slovné spojenie v ňom vyvolávalo pocit, že Madison už nie je medzi živými.
„V jej stane bol veľký neporiadok a domnievam sa, že tam došlo k súboju,“ vysvetlil mu Ray a po stole k nemu posunul papierovú zložku. „Nemal by som to robiť, no tu je všetko, čo doteraz máme.“
„K súboju? Ako to myslíte? Madison predsa cestovala sama,“ Don bol zmätený a s rovnakým chaosom v očiach lipol na Michalkovych perách.
„Nuž, nie je to tak celkom pravda, pán Shelton.“
„Prosím,“ zastavil ho zdvihnutou dlaňou, „volajte ma Don.“ Odpil si zo šálky.
„Formality mi už lezú hore krkom.“
„Dobre, Don. Zistili sme, že Madison sa stýkala so skupinou ľudí. Niektorých z nich poznala zo Seattlu a s inými sa zoznámila tu, v Prince George.“
Don zvraštil čelo. Nechcelo sa mu veriť, že by mu Madison klamala. A čo ju vlastne dohnalo k tomu, aby predstierala dôvod svojej cesty?
„Chcela spoznať krajinu, jej obyvateľov, kultúru a históriu, aby o nej neskôr mohla písať zaujímavé články, možno knihu. Mala veľké plány. To by vysvetľovalo, prečo sa stretávala s ľuďmi odtiaľto, nemyslíte? A vy mi tu vravíte, že s niekým bojovala? Ako to vlastne viete?“ spytoval sa, zatiaľ čo otváral spis s menom jeho dcéry. Ležal na stole a on ho prepaľoval pohľadom od chvíle, ako ho Raymond posunul smerom k nemu.
„Nie som otec, ale mám rodinu. Dvoch synovcov a tri netere. Milujem ich, akoby to boli moje vlastné deti, Don, a poviem vám, že vás úplne chápem. Ste rozčarovaný a sklamaný, no je lepšie otvoriť oči, než ich zatvárať pred pravdou.“
„Hm. Tak to ste pomenovali úplne správne,“ prehodil akoby mimovoľne a opäť si logol zo šálky. Ľutoval, že v nej miesto kávy nie je bourbon. „Chcem, aby ste ma zaviedli na to miesto,“ nazrel do papierov a pred očami mu skákala spleť písmen a fotografií.
„Pochopiteľne. To pre vás môžem urobiť,“ súhlasil policajný komisár.
„Toto je Britská Kolumbia,“ začal rozprávať Raymond, aby opäť prerušil ticho vnášajúce napätie medzi neho a Dona Sheltona. Spoza volantu sa rozhliadol po krajine a pokračoval: „Divočina v surovom stave, ak by som mal byť presný. Tak môj kraj vnímam ja, viete?“ Pozrel na Dona, ktorý mlčal. Počúval alebo bol pohrúžený do vlastného monológu? Nedbal na to. „Čerstvý vzduch, zelené lúky, čisté vodopády. Tu som sa vždy cítil ďaleko od nebezpečenstiev, ktoré na vás číhajú vo veľkomestách.“
„Až do istého času,“ prerušil ho znenazdania Don a Raymond prikývol.
„Až do istého času. Viete, je to iba falošný pocit istoty a mnohí o tom ani len netušia. Prídu sem, poväčšine mladé ženy, a myslia si, že to, čo sa stane ostatným, ich nikdy nestretne.“
„Ako to myslíte?“ Don spozornel. Jeho novinársky nos mu dával pocítiť, že Raymond vie viac, než doteraz povedal nahlas. A on ho nenechá na pokoji, kým z neho nevytiahne všetko, hoc aj posledný výdych. Pred očami sa mu zjavila Paloma, ako ho so spuchnutými očami žiada, aby našiel Madison.
„Viete, Don, diaľnica, po ktorej práve ideme, má svoju prezývku.“
„Prezývku?“ čudoval sa Don, teraz už nedočkavý.
„To, čo turisti na mape čítajú ako diaľnicu číslo šestnásť, miestni volajú Diaľnicou sĺz.“
Medzi mužmi nastala odmlka zdôrazňujúca vážnosť slov, ktoré zostali visieť vo vzduchu.
„Vysvetlíte mi to?“
„Samozrejme. Viete, to posledné, na čo by ste si mali v týchto končinách dávať pozor, sú medvede. Oproti tomu, čo sa tu za posledné roky stalo, sú vaším najslabším nepriateľom.“
„No tak, Ray. Ušetrite ma rozprávok a prejdite k faktom.“
„Vaším najväčším nepriateľom je sériový vrah,“ dopovedal Ray a volant stočil cez dva jazdné pruhy doprava. „Obzvlášť, keď ste žena.“ Zišiel z asfaltovej cesty na prašný úsek, ktorý im kazil výhľad cez čelné sklo, a po chvíli o niečo prudšie zabrzdil.
„Chcete tým povedať, že zmiznutie Madison má na svedomí sériový vrah? Ako si tým môžete byť istý, keď ani neviete, kde je jej telo? A čo ak ešte žije?“ dodal s hnevom a kvapkou nádeje.
„Všetko vám porozprávam, Don, len sa, prosím, upokojte. Myslím, že to najlepšie, čo muž ako vy a policajt ako ja môžu urobiť, je spolupracovať,“ zhasol motor a vytiahol zo zapaľovania kľúčik. Rozvírený prach pred nimi opäť sadol na cestu a Donovi sa naskytol pohľad na jazero Hogsback Lake. Neďaleko vody stál zaparkovaný biely pick-up a kúsok za ním videl postavený modrý stan – všetko obohnané žltou páskou s nápisom NEVSTUPOVAŤ. Sedel na prednom sedadle a pohľad upieral pred seba. Nič z tých dvoch vecí nespoznával, preto sa nádejal, že možno ani nejde o Madison. Ona predsa nevlastnila modrý stan ani biele auto. Preglgol a nerozhodne siahol na kľučku dverí. Ak vystúpi, stane sa súčasťou vyšetrovania, nech už to stratené dievča patrilo hocikomu. Ak zostane a prikáže Raymondovi Michalkovi, aby ho odviezol späť do Prince George, nechá všetko za sebou a bude sa dívať budúcnosti do očí. Potiahol za kľučku a vystúpil z auta, lebo ak je dievča, ktoré sa stratilo cudzie, kde je potom Madison? Musel sa presvedčiť. A práve posledná otázka ho donútila pristúpiť k Raymondovi, ktorý mu pretlmočil všetko, čo na tomto mieste plnom tajomstiev videli. Don prechádzal okolo auta, nachvíľu sa pri ňom zastavil a nazrel dnu. Bol v ňom neporiadok. Porozhadzované papierové vreckovky, nerozbalená škatuľka cigariet, prázdna fľaša od kokakoly. Teraz už chápal, prečo sa Raymond domnieval, že v stane došlo k súboju.
„Zvláštne,“ podotkol skôr sám pre seba, lenže Ray ho počul a vmiesil sa mu do myšlienok.
„Z auta aj zo všetkých vecí sme sňali odtlačky prstov. Podobne aj z vecí v stane.
Vlastne zo všetkého, čo sme tu našli,“ vravel hlbokým, tlmeným hlasom, takmer by sa zdalo, že sa bál, aby ho nik iný okrem Dona nepočul. „Máme teóriu.“
„A tá znie?“ spýtal sa Don a pohol sa z miesta. Prešiel k stanu a Raymond sa držal v jeho blízkosti.
„Vieme, že Madison Scottová plánovala dievčenský večer so svojou priateľkou. Lenže čo sa malo podobať na pyžamový večierok, zmenilo sa na divokú párty. Vlastne to ani tak nie je teória ako fakt, ktorý nám potvrdilo niekoľko domácich, ktorí sa neskôr na tej divočine zúčastnili. Jedno z dievčat sa rozrečnilo, no Madison to zrejme nebola.“
Don prikývol. Porozhadzované plastové poháriky pod drevenými lavicami a okolo studeného ohniska súhlasili s Michalkovou teóriou. Cigaretové ohorky a skrčené plechovky od piva dôraz divokého večera ešte viac podtrhli. Teraz už rozumel tomu, prečo všetky veci nechali na svojom mieste. Atmosféra toho osudného večera bola priam hmatateľná.
„Počkajte. S akou priateľkou?“ svitlo mu zrazu.
„Istá Jordi, Jordi, došľaka, neviem si teraz spomenúť na jej priezvisko,“ lúskal prstami, akoby chcel prebudiť svoju pamäť.
„Myslíte Jordi Bolducovú?“
„Áno! To je ono! Bolducová!“
„Ale veď to je jej najlepšia priateľka! Nemal som ani tušenia, že sem prišli spolu,“ krútil hlavou nad tým, ako málo poznal svoju dcéru. Prečo mu klamala? Čoho sa bála, že mu tajila pravdu? Že ju snáď nepustí? Iste by sa potešil, keby mu Madison povedala, že chce cestovať s Jordan. Poznal ju ešte ako malé dievčatko od susedov z ulice. S Madison spolu trávili každú voľnú chvíľu. Veril jej. Veril Madison. Možno sa mýlil, no v tejto chvíli bol ešte viac než kedykoľvek predtým odhodlaný nájsť pravdu.
„Tak to nám pomôže. Máte na to dievča nejaký kontakt?“
„Samozrejme. Mám telefónne číslo na jej rodičov. To bude ľahké,“ obzrel sa okolo seba, aby sa uistil, že nič neprehliadol. Hoci bolo viac než isté, že to bola Madison, ktorá zmizla bez stopy, stále nebol schopný rozpoznať nič z vecí, ktoré mu núkali časť jej príbehu. Madison sa mu zdala vzdialená a cudzia a on si opäť kládol otázku: kto je moja dcéra? A kde je?
Ešte chvíľu sa zdržali na mieste pri jazere, kde Madison Scottovú videli naposledy, a potom sa vrátili späť k Michalkovmu autu. Opäť vyšli na diaľnicu číslo šestnásť, no teraz, keď Don vedel, aké tajomstvo sa skrýva za jej číslom, venoval ceste väčšiu pozornosť. Nevedel s istotou povedať, čo hľadal, a tak skúmal každé zákutie, ktoré sa okolo nich mihlo. Možno dúfal, že niekde nájde stopu po Maddy. Možno sa nádejal, že vybehne z hôr priamo na cestu a s mávajúcimi rukami zastaví auto.
„Stop!“ zvolal z ničoho nič. „Zastavte prosím.“
Raymond poslúchol, vyhodil pravú smerovku a zaparkoval na krajnici.
„Čo to bolo?“ otočil sa za seba, no pre zlý výhľad sa rozhodol vystúpiť z auta. Popri žltej čiare oddeľujúcej asfalt od trávy prešiel pár metrov späť. Vrátil sa na miesto, kde z kríkov vyčnievala žltá tabuľa. Zo začiatku jej nevenoval pozornosť, lenže teraz bolo všetko iné. V pravom dolnom rohu tabule sa vynímali fotografie dievčat, ktoré sa stali obeťami Diaľnice sĺz. Nad ich tvárami sa do oblúka tiahla výstraha:
DIEVČATÁ, NESTOPUJTE NA DIAĽNICI SĹZ! VRAH NA ÚTEKU! Zo slov padali modré kvapky znázorňujúce slzy. Donovým telom prešla triaška. Stál pred tabuľou a cítil energiu, ktorá sa tiahla týmto záhadne nebezpečným miestom. Bolo to, akoby cítil dotyky mŕtvych volajúcich o pomoc. Ako novinár by bol za iných okolností presvedčený o tom, že sa dostal na kobylku novej senzácii. Senzácii, ktorá sa pre neho stala osobnou záležitosťou.
„Postavili to sem miestni obyvatelia. Začali sa báť o svoje dcéry.“
„To je strašné. Toto miesto je...“
„Desivé?“
„Krásne a desivé zároveň. Áno.“
„Predstavte si miestnych, ako sa každý deň lúčia so svojimi blízkymi. Dcéry, manželky, priateľky. Ráno odchádzajú do práce, na nákupy, do školy a vy nikdy neviete, či nezmeškajú posledný autobusový spoj domov. Ak to urobia, uchýlia sa k stopovaniu alebo sa popri ceste vyberú do svojho mesta po vlastných. Je ťažké určiť, ktorá možnosť znie horšie, no vždy si s úľavou vydýchnete, keď ich začujete prejsť cez prah dverí. Sú doma a vy môžete ísť spať,“ Raymond sa zastavil v rozprávaní. Ticho, ktoré ho obklopilo, znelo rovnako smutne ako on.
„Hovoríte z vlastnej skúsenosti?“ odvážil sa spýtať Don.
„Vďaka Bohu nie. Ale môj priateľ prišiel o dcéru. Bolo to vlani, v mestečku Vanderhoof, ktoré je len niekoľko míľ odtiaľto. Jej telo našli...,“ Raymond preglgol a Don ho potľapkal po pleci.
„Mrzí ma to, pán Michalko.“
„Viete čo? Volajte ma Ray.“
Dvaja muži ešte chvíľu stáli pod nápisom s výstrahou, ktorá bola určená pre ženy a ich dcéry. Mlčali a ich prvé slová, odkedy sa pohli od žltej tabule, boli až tie na rozlúčku, keď Raymond zastavil pred Donovým hotelom v Prince George.