Diagnóza F50
1 / 3
Znova doma z nemocnice
Totálne šialenstvo
Najhoršie na tom všetkom bolo, že aj ostatní verili, že sa domov vrátim celkom zdravá. Že tie dva mesiace vygumujú predchádzajúce dva roky vracania a že snáď vymažú všetko zlé aj zo mňa. Myslím, že som sa mala vrátiť znova taká ako predtým. Bezproblémová, vzorná, veselá a milá. Chcela som. Len ja viem, ako veľmi. Ale dnes tomu jednoducho neverím. Nenašla som v tom špitáli nič, čo by okrem tela zmenilo aj moje myslenie. Zdalo sa mi, že k tej istej sprostej hlave niekto dorobil iné telo. Väčšie, mäkšie, neforemné. Nikto ma nepripravil na to, že svoje telo môžem znenávidieť ešte viac, že k sebe môžem byť ešte krutejšia, ako som bola, a že potreba ubližovať si bude onedlho hraničiť s posadnutosťou. Nikto nepovedal mojim rodičom, že sa to môže stať. Dúfali, že prídem domov, naložím si obed, celý ho zjem, pekne poďakujem a znova to budem tá stará ja. Lenže to, čo nasledovalo po návrate z nemocnice, som nečakala ani v najhoršom sne. Bolo to neuveriteľne ťažké. Priznať si, že som tam, kde som bola predtým. Tváriť sa, že som v pohode, keď nie som. Ísť na toaletu, keď sa na mňa dívali všetky oči. Ísť z toalety, spláchnuť a vedieť, že som nič zlé nerobila. Splachovať a vedieť, že som to urobila znova. Stále cítiť nedôveru. Nedôverovať ani sama sebe. Nedokázala som to. Znova som sa každú chvíľu vážila, znova som vracala, chcela som späť svoje telo a chcela som ho rýchlo. Takto som odmietala žiť. Hanbila som sa vyzliecť donaha, hanbila som sa milovať, sprchovala som sa zásadne sama, zamknutá a takmer so zatvorenými očami. Pohľad na moje telo mi spôsoboval muky, zdalo sa mi príšerné a cudzie viac ako kedykoľvek predtým. A ľudia ma oveľa viac stískali. Myslím, že keď ma konečne zbadali vonku, prehnanú očistcom psychiatrie, že sa v nich miešal strach, úľava a ľútosť. Ako vtedy, keď som stretla v meste Majku. Našli sme sa v dave očami a ona sa ma vtedy, keď už stála celkom blízko, iba spýtala: „Si doma?“ Nečakala na odpoveď a objala ma. Keď sme takto mlčali asi minútu, objatie povolilo a ja som jej zaň bola nesmierne vďačná. Viac ako za slová. Aj sesternica Zuzka ma takto vyobjímala a soplila mi pritom do goliera. Cítila som celkom zreteľne, že sa o mňa bojí. Dojalo ma to a revali sme teda spolu. Nedokázala som hovoriť o tom, čo sa stalo, čo sa dialo za múrmi nemocnice, a ani o tom, čo bude ďalej. S nikým. A spomínam si, že ma objímal aj môj chlap. Často. Hovorila som už, že vďaka nemu viem povedať nahlas a jasne Ľúbim ťa? Nevedela som to dlho, naučila som sa to až ako dospelá, od neho, ale vďaka Bohu za to. Nikdy predsa nie je neskoro. Dovtedy som sa červenala, keď mi vravieval, ako ma má rád. A že som pekná. Myslela som, že si zo mňa strieľa. Išlo mu to nesmierne ľahko a tak prirodzene. A objímal ma rovnako rád. A snažil sa zo všetkých síl, aby som myslela aj na iné, nielen na jedlo. A potom som to párkrát zbabrala. Sedeli sme večer v jeho izbe a hrali karty. Nakrájal ananás a brali sme si ho z tanierika po kúskoch, sŕkali sme z neho šťavu a vyťahovali zo zubov ananásové cverničky. Tŕpol mi z neho jazyk, vždy som mala radšej ananás z konzervy, čerstvý mi vyštípal zvnútra celé ústa. A potom som mala znova tie hlúpe výčitky. A šla som vracať. Keď som sa vrátila, sedel bez slova a videla som, ako mu zaťaté čeľuste sprísnili tvár. Zvláštne, nikdy sa so mnou nehádal, nikdy mi nevyčítal, že vie o tom, že chodím vracať, nikdy sa nevyhrážal, vždy len mlčal. Vedel mlčať dlho. A ja som si pomáhala lístkami. Písala som mu, aby som mu dala vedieť, že ho ľúbim, písala som mu, keď mi chýbal, a písala som mu aj vtedy, keď som sa potrebovala ospravedlniť. Ako po tom ananáse:
.. .je mi to ľúto, že všetkým robím len starosti. Najviac mi je ľúto, že robím problémy Tebe. Chcela som všetko úplne inak, chcela som sa správať úplne opačne, robiť veci o 180 stupňov iným smerom... Prepáč a daj mi, prosím, ešte šancu, aby som to dokázala. Oco mi povedal, že ak chcem všetko napraviť, musím to robiť tak, že zo mňa bude tiecť. Chcem to skúsiť. Chcem dokázať aj ostatným, že nie som nula, že ma nemôžu len tak odpísať a že za niečo ešte stojím... Zlato, mám teraz v sebe toľko odporu, ktorý k sebe cítim, musím sa ho pokúsiť zužitkovať tým správnym smerom. Ľúbim Ťa a hlavne kvôli Tebe mi ešte nie je všetko jedno...
Prečítal si to, lístok poskladal a položil na nočný stolík. Zavŕtal sa do perín, otočil sa k stene a nezaspal. Nikdy nezaspal, keď ho niečo trápilo. Myslím, že sa pozeral do steny aj vtedy, keď som zhasla svetlo. A aj vtedy, keď som zapla vežu a pustila potichučky cédečko. Určite mal oči otvorené aj vtedy, keď som sedela na okne, pozerala do tmy a čakala, či takto ďaleko od seba vydržíme celú noc. Prehadzoval sa a ja som zatiaľ počítala zimomriavky na rukách. A potom som niekoľkokrát vrátila tú istú pesničku. Celkom na začiatok.
A ďábel se vkrádá svý tělo neovládáš tvůj anděl co padá už nevíš co bys ráda...
Nenávidela som sa tak veľmi... Niekoľkokrát denne som vracala. Päť? Sedem? Desaťkrát? Bolo mi to nakoniec jedno. A kúpila som si tie poondiate preháňadlá. Čert mi ich bol dlžen. Myslím, že som od nich bola závislá takmer okamžite. Heroický výkon, ak si spomeniem, že približne dva mesiace po odchode z nemocnice som bola zase v hlbokom mínuse.
... do tvých vlasů vplétá vůni ohně sám zbejvá spousta času já ho tisíce let znám. Prach ze rtů spláchni lásko bude fajn ve dne mi pláchni malá budu sám...
Varila bulimička kašičku
Z kuchyne na toaletu a späť som mala v našom byte doslova vyšliapaný chodníček. Presúvala som sa z jedného miesta na druhé ako námesačná, od jedného zvracania k druhému, od jedného prejedania k tomu ďalšiemu. Najzvláštnejšie na tom všetkom je, že som sa vďaka tej sprostej bulímii naučila čiastočne variť. Čiastočne preto, lebo nešlo o naozajstné kuchtenie, také, keď si obradne pripravíte všetky ingrediencie, popri tom si pospevujete, potančievate, krájate, zohrievate olej alebo vodu, varíte, opekáte alebo vysmážate a pritom si roztopašne oblizujte prsty zafúľané od niečoho, čo má byť predzvesťou chutného a s pôžitkom pripraveného jedla. To moje varenie bolo iné. Bolo z núdze. V chvate. Bolo celé strašidelne zúfalé. Čo iné mi ale ostávalo, keď som zjedla na posedenie takmer plný hrniec fazuľovej omáčky, ktorú mama tesne pred tým, ako išla do obchodu (k babke, do záhrady, do práce, do mesta...) nechala na sporáku chladnúť? Takéto jedlo, uvarené mojou mamou, poctivé, sýte a chuťovo skvelé, ma lákalo ako magnet. Asi preto, že inokedy som hladovala. Jednoducho som sa nedokázala ovládnuť. Ani neviem, ako som vzala do ruky naberačku a na stojáka, priamo z hrnca som si jedlo hádzala rovno do úst. Išlo to strašne rýchlo. Bola som v takom tranze, tak hrozne mimo, že mi všetko došlo až keď bola väčšina fuč. A o chvíľu, samozrejme, v záchode. Lenže potom som sa zľakla. Čo na to povie mama? Toto predsa musí zistiť, nie? Ako jej to vysvetlím? Čo jej poviem a čo mi na to odpovie ona? Rýchlo to musím nejako zachrániť! A tak som nadrábala. Rýchlo urobiť zásmažku. Masť, múka, mlieko, prevariť a do hrnca s tým. Dochutiť. Jazykom okúsiť. Ešte soli, ešte trošku octu. To je už veľa. Znova zásmažka a mlieko. Je to ono? Je to tá správna chuť? Po čase som sa naučila v kuchyni kúzliť. Aj z mála. Prišla som na to, čo treba dať do omáčky, čo do polievky alebo ako rýchlo prirobiť štyri porcie zemiakovej kaše. Čím podliať mäso, aby ho bolo na oko viacej, čím nahradiť to alebo ono, len aby som zachránila, čo som pokazila. Schopnosť ovládnuť sa a neprejesť sa tak, aby mi to nakoniec nešlo von ušami, navyše vo vlastnej kuchyni bola u mňa tak otupená, že takmer neexistovala. Prekročením kuchynského prahu sa zo mňa stal zmanipulovaný pajáčik s rozšírenými, vetrajúcimi nozdrami a zatemneným mozgom. Bola som ako stroj na šrotovanie. Bože, dodnes sa vidím, ako sedím v tichej kuchyni za zatvorenými dverami a predstieram, že sa učím. Môže byť tak pol druhej nadránom, tma za oknami, nemá a čierna, presne taká, ktorá vytvára ideálne podmienky pre zlodejov, štekajúce psy a pre mňa. Tlačím do seba už piaty chlieb. Natrela som si ho nahrubo masťou, po povrchu potrela horčicou a aj keď sa mi táto kombinácia vždy bridila, dnes by som bola schopná zjesť čokoľvek. Na záchode potichu zvraciam. Modlím sa, aby sa mama alebo otec nezobudili. Dnes v noci mi to zatiaľ vychádza, toto je dúfam posledný krát. Posledné zvracanie tejto noci. V kúpeľni si umývam tvár a vyplachujem ústa. Od horčice a zvratkov ma štípe hrdlo a cítim bolesť až v ušiach. Stačilo, musím sa konečne učiť, aj tak to do rána nestihnem, namiesto do učebníc som zatiaľ pozerala len na dno záchoda. V kuchyni sa pokúšam sústrediť na písmenká ale nejde mi to. Rozrevem sa. Ako vždy. Revem už kvôli všetkému, kvôli každej somarine, kvôli všetkým a hlavne vôli sebe. Vstávam, otváram skrinku za mojím chrbtom a z natrhnutého obalu vyberám zo desať surových špagiet. Po kúskoch z nich odkusujem a počúvam, ako sa mi s chrupnutím lámu pod zubami. Bolí to. Bolia ma z toho zuby aj ďasná, mám boľavý celý jazyk ale chrúmem a chrúmem, len aby som v ústach dačo omieľala. Keď zmizne polovica špagiet, hľadám niečo ďalšie. Nájdem vrecúško so strúhankou. Sadám si ku stolu a sypem si strúhanku do dlane, predkloním sa ako pes ju z vlastnej ruky vyjedám. Je to odporné. Strúhanka sa mi lepí na podnebie a zuby, nedá sa mi prehltnúť a robí sa z nej v mojich ústach lepkavá masa. Potichu sa dusím. Zabehlo mi. Vstávam a naberám si plný pohár vody, aby som to svinstvo zapila. Nechápem, prečo to robím, žrať strúhanku je príšerne ponižujúce….