Posledná večera
1 / 6
Prológ
Peniaze sú ako droga. Ak ich máš, cítiš sa spokojný, si vyrovnaný, vyžaruješ úsmev a nič ťa netrápi. Ak ich zrazu niet, náladu máš mizernú, upadáš do depresie a náhle pociťuješ, akoby sa tvoj svet rúcal. Mnohí snívajú o veľkom balíku peňazí, obrovskom nehnuteľnom majetku, drahých autách, luxusných jachtách, ktorými budú brázdiť moria v spoločnosti bohatých priateľov a krásnych žien – či už úspešných missiek, alebo modeliek, ktoré na nich často pozerajú z titulných stránok rôznych časopisov a bulvárnych denníkov za sklom najbližšej trafiky, v ktorej si dovolia kúpiť iba lacné cigarety a týždenný televízny program, pretože na iný tovar niet prebytočných peňazí. Ozaj, peniaze sú ako droga. Niektorí majú na to gény a vo víre trhového mechanizmu i dravého podnikania sa vedia obracať. Je to ako hrať šachy. Ak chceš vyhrať, nestačí predvídať následný súperov ťah a potom svoj, pretože aj priemerný súper zväčša myslí podobne. Potrebuješ myslieť na oveľa viac ťahov dopredu. Proste, musíš byť stratég. Lenže niekto má dané aj niečo iné. Hrá akési zvláštne šachy. To už sú tvrdé konkurenčné boje na ovládnutie určitého teritória za každú cenu. Tu sa už nehrá v rukavičkách. Tu platí zákon džungle. A v džungli vyhráva silnejší. Neplatia tu žiadne spoločenské pravidlá, neberie sa ohľad na nikoho. Ak takému niekto stojí v ceste, bez ohľadu na to či je to priateľ z detstva, donedávna bývalý spoločník, dokonca vlastný brat, musí sa odpratať, pretože taký je zákon mafie. Mafia nepozná kompromis, dohadovanie sa a veľkorysé odpúšťanie. Jedná veľmi tvrdo, rázne a nekompromisne. Pozná len peniaze, pravidelné termíny odvádzania platieb a vysoko profesionálne odvedenú prácu každého svojho člena. Mafia pre porušenie pracovnej disciplíny alebo pre neplnenie si pracovných povinností nedáva svojim mužom výpoveď podľa zákonníka práce. Mafia či zločinecká skupina, ako ju v našich končinách voláme, ich neprepúšťa, ona ich len odpratáva. Je čudné a smutné, že bossovia týchto skupín sa občas uplatňujú aj vo verejnom, politickom a spoločenskom živote. S ich zažitým domácim slovníkom, ktorý skôr pripomína slovník kočiša, nikdy by sa nedostali tak vysoko. Na staré kolená si zaplatili lektorov, ktorí ich v rámci diskrétnosti učia rétoriku, vyjadrovať sa a bontón, aby pred širokou verejnosťou nepôsobili ako neokrôchaní odroni. Príbeh je vymyslený(?). Osoby i prostredie, ktoré je v ňom opísané, sú fiktívne. Človek v dnešnej unáhlenej dobe už často zabúda, čo sa udialo pred pár týždňami, mesiacmi či rokmi. Snahou autora bolo, aby sa na niečo podobné nezabúdalo.