22. 2. 2005 – UTOROK

19.11

Mám ťa, mám ťa, mám ťa! Konečne ťa mám, denníček môj milovaný! Celý rok som musela byť bez teba... Ešteže dnes mám sladkých sedemnásť... Nie a nie nájsť nejaký zošitok, ktorý by sa mi páčil natoľko, aby som sa mu zdôverovala so svojimi zážitkami. Všetko, čo sa mi kedy dostalo do rúk, bolo také gýčovité, až mi slzili oči. Samé motorky, romantické západy slnka, milujúce sa páriky, mačence a štence s obrovskými nešťastnými očami alebo americké krajinky typu Grand Canyon... Ešte to by mi chýbalo, aby som podporovala amerikanizmus! Až mame sa podarilo zohnať mi zošitok s vysnívaným džínsovým obalom. Nech žijú narodeniny!

Áno, uplynul už rok, čo som si posledný raz písala do denníka, bol to ten pamätný Valentín, keď som sa dala dokopy s Patrikom. Počas roka som si sem-tam písala na zdrapy papiera, ktoré sa mi teraz povaľujú po celej izbe, usilujem sa ich utajiť pred zvedavými rodičmi a Belkovým sliedivým nosom. Takže si ich sem pekne povlepujem a môj krásny Džínsový denník opäť ožije. Len si najskôr musím kúpiť lepidlo, lebo to, ktoré skladujeme pánbohvie koľko rokov, je už také tvrdé, že takmer prerazilo dubový (!) stôl, keď som sa ho snažila rozbiť na drobky.

Narodeniny boli fajn, aj keď žiadna bomba oslava sa nekonala (tej sa údajne dočkám budúci rok, keď budem sláviť osemnástiny). Od rodičov som dostala zopár darčekov, ale naj naj bol tento denník, za ktorý som mamu oslintala od hlavy po päty (Libuši z toho prišlo zle a šla dáviť na záchod). Bol tu aj Patrik; venoval mi obrovského slonieho plyšáka v tričku so srdcom a vlastnoručne napísaným nápisom UKRADLA SI MI SRDCE. :))) Patrik. Bola som z toho tak namäkko, že som sa mu rozplakala na pleci.

Denisa mi darovala sexi nočnú košieľku (vraj nech sa má na čo Patrik pozerať, keď príde čas; tá sa nikdy nezmení!) a Gabriela bola opäť originálna: dala mi neopracovaný jadeit, zelený kameň lásky vo všetkých formách a rovinách, ktorý by mi mal poskytnúť láskyplné emócie, mier a harmóniu, čo budem čoskoro ozaj potrebovať.

„Paula! Poď dolu, máš návštevu!“

Ach, žeby ďalší gratulant?

20.01

„Tralá! Všetko najlepšie mojej starej kamoške!“ Prirútil sa ku mne Rišo a vlepil mi na líce mľaskavú pusu, až som celá červená zahanbene ustúpila do bezpečnej vzdialenosti.

„Tak ja som stará?!“ ohradila som sa. Veď Rišo je mladší iba o rok!

Ocko na nás pozeral so širokánskym úsmevom, chlapsky potľapkal Riša po pleci a zaviedol ho do obývačky, pričom zabudol, že mi Rišo ani nestihol dať darček. Tam ho pohostil malým pohárikom šampanského a mne zostalo len vyjavene zízať na túto prekvapujúcu scénku. Potom ma však mama postrčila za nimi a doslova ma posadila k Rišovi, ktorému, samozrejme, ponúkla veľký kus z mojej marcipánovej torty.

„No teda, ďakujem,“ zamrmlal Rišo rozpačito a bezmocne sa na mňa zahľadel.

„Tak nech vám to vydrží!“ pripil nám ocko a mama sa blažene usmievala.

Zmätene som vyjachtala: „Čo nech nám vydrží?“

Mama sa roznežnila: „Vaše priateľstvo, Paulínka.“

Vymenili sme si s Rišom pohľady, potom som schmatla jeho tanier s tortou a trielili sme do mojej izby.

„Čo to malo byť?“ vypytoval sa ma Rišo, zatiaľ čo sa načahoval za tanierom, ktorý som stále držala v rukách.

„Myslím, že už toho vypili viac, než je milé,“ skonštatovala som. Hrdo som mu pod nos strčila svoj denník: „Pozri, čo som dostala!“

„Á, tak zase budeš zanechávať pamätné stopy pre ďalšie generácie?“ zasmial sa.

„Jedine pre seba,“ pokrčila som plecami. „Čo si mi doniesol?“ nazerala som mu do vrecka na mikine, z ktorého vykukoval malý balíček.

Rišo, už plne zamestnaný jedením torty, mi ho hodil a ja som vybalila cédečko. Prižmúrila som oči a na jeho výzvu ho vložila do počítača, z ktorého ihneď zazneli moje najobľúbenejšie pesničky od všemožných interpretov.

„Ja ťa milujem!“ zjačala som a Rišo po mne, celkom klasicky, hodil vankúš: „Pozor, ja som zadaný!“

Vyplazila som naňho jazyk a ako zhypnotizovaná zízala na monitor, aj keď tam okrem prehrávača nebolo nič na pozeranie.

Božské narodeniny. Ak budú takéto aj o rok, mám sa na čo tešiť!