Temná ozvena
1 / 7
Temná ozvena
Chlapec potme nevidel, ani to však nepotreboval. Zo skúsenosti vedel, že je to dobré. Pekné a rovné, hladké ťahy, pohyby celou rukou a jemná práca zápästia. Guľôčka v spreji sa nesmie ani na moment zastaviť. Farba nesmie stekať. Nádherné. Počul sykot spreja a cítil pohyby guľôčky. Upokojovalo ho to. Pach acetónu mu pripomenul ponožku vo vrecku a na moment mu napadlo, že si trocha čuchne. Možno neskôr, povedal si. Teraz nechcel prestávať, kým nedokončí svoje graffiti jediným neprerušovaným ťahom. Potom však predsa len zastal, lebo aj cez sykot farby začul prichádzajúce auto. Obzrel sa, nevidel však nijaké svetlo, iba strieborný odraz mesiaca na hladine nádrže a slabú žiarovku nad dverami čerpacej stanice na polceste k priehradnému múru. Ten zvuk však hovoril jasnou rečou. Blížilo sa nejaké vozidlo, a znelo to ako nákladniak. Už mal pocit, že počuje aj škrípanie kamienkov pod pneumatikami. Muselo odbočiť na štrkovú prístupovú cestu. Blížilo sa. Takmer tri hodiny nadránom a niekto tam išiel. Prečo? Postavil sa a hodil sprej cez plot k hladine. Počul, ako dopadol do krovia a nie do vody, ako mal. Vytiahol si z vrecka ponožku, že si z nej aspoň raz čuchne, aby si dodal odvahu. Zaboril do nej nos, zhlboka sa nadýchol výparov z riedidla, potom sa zapotácal a mimovoľne sa mu roztriasli viečka. Nakoniec zahodil cez plot aj ponožku. Náhlivo postavil svoju motorku a odtlačil ju cez cestu do vysokej trávy, buriny a stromov na druhej strane. Bola to dobrá skrýša a mal by z nej vidieť, čo sa bude diať. Hukot motora silnel. Už musel byť iba pár sekúnd od neho, no stále nebolo vidieť svetlá. Naháňalo mu to strach, na útek však už bolo neskoro. Položil motorku do vysokej trávy, zastavil rukou krútiace sa koleso a čupol si, čakajúc na to, čo malo prísť.
Harry Bosch z temnoty počul, ako kdesi hore vo svetle krúži helikoptéra. Prečo nepristáva? Prečo neprivezie pomoc? Pohyboval sa v zadymenom temnom tuneli a vybíjala sa mu baterka. Jej svetlo bolo každým metrom slabšie a slabšie. Potreboval pomoc. Musel sa dostať na koniec tunela, skôr ako celkom vyhasne a nechá ho samého v tme. Helikoptéra urobila ešte jeden prelet. Prečo nepristane? Kde je pomoc, keď ju človek najviac potrebuje? Keď sa rachot jej rotora opäť vzdialil, v Harrym začala rásť hrôza. Štveral sa vpred po dokrvavených kolenách, jednou rukou držiac takmer vybitú baterku a druhou sa pridržiavajúc zeme, aby nestratil rovnováhu. Dozadu sa nepozeral, lebo vedel, že v tej čiernej hmle sú nepriatelia. Nevidel ich, no boli tam. Doháňali ho. Keď v kuchyni zazvonil telefón, okamžite ho to zobudilo. Počítal zvonenia uvažujúc, či mu neušlo prvé z nich a či má zapnutý odkazovač. Nič mu neušlo. Odkazovač sa nezapol, kým neodznelo povinných osem zazvonení. Harry mimovoľne uvažoval, aká tradícia asi velí nastavovať prístroj práve na ôsme zvonenie. Prečo nie šieste? Prečo nie desiate? Pošúchal si oči a poobzeral sa okolo seba. Už zasa sa vyvaľoval v pohodlnom mäkkom kresle, ktoré dominovalo stroho zariadenej obývačke. Hovoril mu aj „pracovné kreslo“, nebolo to však celkom presné, pretože v ňom často spával, aj keď nemal službu na telefóne. Štrbinou v závesoch prenikli lúče ranného slnka a ožiarili časť bielej borovicovej podlahy. Bosch sledoval, ako sa v nich lenivo vznášajú čiastočky prachu pred zasúvacími sklenými dverami. Lampa na stole ešte stále svietila a v televízore so stlmeným zvukom dávali nedeľné bohoslužby. Okrem lampy bolo na stole niekoľko spoločníkov každej nespavosti – hracie karty, časopisy a detektívky v mäkkej väzbe, ktoré vždy iba prebehol a zahodil. Bola tam aj dokrkvaná škatuľka od cigariet a tri prázdne pivové fľaše. Každá z nich mala inú značku, lebo pôvodne patrili do troch samostatných kartónov. Harry bol kompletne oblečený, na krku mal dokonca aj kravatu, ktorú mu na bielej košeli pridržiavala strieborná spona s číslom 187. Siahol si na opasok a prešiel po ňom dozadu na obličky. Čakal. Keď elektronický operátor vydal ten svoj otrasný zvuk, vypol ho na prvé zapípanie. Potom si ho zložil z opaska a pozrel sa na číslo volajúceho. Neprekvapilo ho. Zdvihol sa z kresla, ponaťahoval si chrbát aj krk, až mu pukali stavce, a prešiel do kuchyne, kde mal na linke telefón. Kým zdvihol slúchadlo, ešte vytiahol z vrecka saka notes a zapísal si doň „Nedeľa, 8:53“. Až potom zavolal na to číslo. Po dvoch zazvoneniach sa ozval mužský hlas: „Losangeleská polícia, hollywoodska divízia, pri telefóne službukonajúci Pelch. Aký je dôvod vášho telefonátu?“ „Kým to všetko zo seba vysypete, niekto by mohol aj zomrieť,“ povedal mu Harry. „Dajte mi veliteľa zmeny.“ Zobral si z linky novú škatuľku a zapálil si prvú rannú cigaretu. Potom opláchol jeden z pohárov, napustil si doň studenú vodu a vytriasol dva aspiríny z plastovej fľaštičky, ktorú mal pripravenú v tej istej skrinke. Práve prehĺtal druhý, keď sa ozval seržant Crowley. „Vari som ťa nezastihol v kostole? Volal som ti domov, ale nikto nebral.“ „Čo pre mňa máš, Crowley?“ „No... Viem, že si včera vyfasoval tých transvestitov, ale stále si v obehu aj so svojím partnerom. To znamená, že máš na krku mŕtvolu hore pri jazere. Leží v rúre na prístupovej ceste k Mulhollandovej priehrade. Poznáš to tam?“ „Pravdaže. Čo ešte?“ „Je tam hliadka. Upovedomili sme súdneho lekára aj labák. Moji ľudia si nie sú istí, o čo ide, ale chlap je jasne mŕtvy. Leží asi desať metrov od ústia rúry. Nechceli ísť až k nemu, aby neponičili prípadné miesto činu, vieš? Kázal som im zavolať aj tvojho partnera, ale neberie to a neozval sa ani po upozornení na operátor. Napadlo mi, že ste spolu, alebo čo, ale potom som si povedal – nie, to nie je jeho štýl. Nesedíte k sebe.“ „Zoženiem ho. Ale ak nešli až k telu, ako vedia, že je to mŕtvola, nie iba opilec, čo vyspáva včerajšiu opicu?“ „No... Kúsok vošli, chápeš? Vliezli pár metrov a potom ho poštuchali palicou. Je tuhý ako štolverka.“ „Nechceli kontaminovať miesto činu a pritom štuchali do mŕtvoly palicou? No to je super. To ich všetkých prijali až po tom, čo sa zrušila podmienka absolvovať strednú školu, alebo čo?“ „Pozri sa, Bosch, keď nám zavolajú, musíme to preveriť. Chceš, aby sme všetky mŕtvoly rovno presúvali na vraždy? Do týždňa by ste sa všetci zbláznili.“ Harry zahasil cigaretu v antikorovej výlevke a pozrel sa z okna. Medzi béžovými zvukovými štúdiami Universal City práve prechádzala vyhliadková električka s turistami. Jedna z budov bola namaľovaná na nebesky modrú farbu s bielymi obláčikmi na nakrúcanie exteriérov v čase, keď nebo nad Los Angeles vyzeralo ako zhnednutá pšenica. „Kto to nahlásil?“ spýtal sa. „Anonym na tiesňovej linke. Volal krátko po štvrtej. Podľa dispečera to bolo z búdky na bulvári. Poflakoval sa tam a v potrubí narazil na mŕtvolu. Odmietol sa predstaviť. Povedal iba toľko, že v potrubí je mŕtvola. Na dispečingu to nahrali.“ Cítil, ako v ňom rastie hnev. Opäť vybral z linky aspirín a strčil si ho do vrecka. Kým premýšľal o telefonáte o štvrtej v noci, otvoril aj chladničku a sklonil sa k nej. Nebolo v nej nič zaujímavé. Pozrel sa na hodinky. „Crowley, ak to nahlásili o štvrtej, prečo mi voláš až teraz, skoro o päť hodín neskôr?“ „Pozri sa, Bosch, nemali sme nič okrem jedného anonymu, a podľa dispečera to bol nejaký zasran. Na základe niečoho takého nepošlem chlapcov uprostred noci do nejakého potrubia. Mohol to byť kanadský žartík. Mohla to byť pasca. Mohlo to byť čokoľvek, prekristapána! Počkal som do svetla, kým to tam nebude bezpečné. Poslal som ich tam na konci zmeny. A keď to už spomínam, aj ja končím. Čakal som iba, kým sa mi ozveš. Máš ešte niečo?“ Harry mal sto chutí spýtať sa, či mu nenapadlo, že v potrubí bude rovnaká tma o štvrtej aj o ôsmej, nakoniec to však nechal tak. Nemalo to zmysel. „Máš ešte niečo?“ spýtal sa ho Crowley znova. Na nič si nespomenul, a tak namiesto neho prehovoril opäť seržant. „Bude to len nejaký feťák, čo to prehnal, Harry. Nijaká stoosemdesiatsedmička. Stáva sa to v jednom kuse. Dofrasa, veď sme z tej istej rúry jedného vytiahli ani nie pred rokom... Ehm... To si ešte nerobil v Hollywoode. Bude to proste chumaj, čo chodí stále na to isté miesto – spávajú tam bezdomovci – a keďže je navyše feťák, švihol si trocha viac, ako zvláda, a je po ňom. Finito. Akurát toho posledného sme nenašli tak rýchlo, takže sa v rozpálenej rúre totálne uvaril. Upiekol sa tam ako moriak v trúbe. Iba tak dobre nevoňal.“ Zasmial sa nad vlastným vtipom, Harryho však nepobavil, a tak hneď pokračoval: „Keď sme ho vytiahli von, ešte stále mal v ruke ihlu. Je to stále rovnaké. Zbytočná robota, ale zase človeku nezaberie až toľko času. Choď tam, prever to, do obeda si naspäť, takže si môžeš schrupnúť a ísť na Dodgers. A ďalší týždeň to už máš z krku. Službu vyfasuje zase niekto iný a ty máš nárok na tri dni náhradného voľna. Budúci víkend máme deň veteránov, tak mi urob láskavosť a skoč sa na to pozrieť, dobre?“ Bosch sa nad tým zamyslel a chystal sa zavesiť, potom však povedal: „Ako to myslíš, že toho druhého ste nenašli tak rýchlo? Prečo máš pocit, že tohto sme našli hneď?“ „Chlapi na mieste činu vraveli, že z tej mŕtvoly necítia vôbec nič, len trocha moču. Musí byť čerstvá.“ „Povedz im, že do pätnástich minút som tam. Povedz im, nech to tam neposerú ešte viac.“ „Nič tam ne...“ Vedel, že seržant sa pokúsi brániť svojich ľudí, a tak mu to jednoducho zložil uprostred vety. Cestou k dverám po čerstvé noviny si zapálil ďalšiu cigaretu. Keď na linku ukladal šesťkilové nedeľné vydanie, uvažoval, koľko asi preň museli zoťať stromov. V prílohe zameranej na nehnuteľnosti našiel veľký inzerát firmy Valley Pride Properties. Prešiel prstom po zozname domov, v ktorých sa organizovala prehliadka, až kým nenarazil jeden z poznámkou Volajte Jerrymu. Zavolal na to číslo. „Valley Pride Properties. Želáte si?“ „Jerryho Edgara, prosím.“ O pár sekúnd sa ozvalo niekoľko cvaknutí, ako ho prepájali, a potom hlas jeho partnera. „Tu je Jerry. Želáte si?“ „Schytali sme ďalší prípad. Je to hore pri priehrade a ty nemáš operátor.“ „Doriti!“ zahromžil Edgar a zmĺkol. Bosch priam počul, ako úporne premýšľa o troch prehliadkach na tento deň. Ako to ticho neustávalo, predstavil si ho na druhom konci v obleku za deväťsto dolárov a so zachmúrenou tvárou človeka na pokraji bankrotu. „O čo tam ide?“ Povedal mu to málo, čo vedel. „Ak chceš, aby som to vybavil sám, môžem,“ dodal. „Keby sa to donieslo k Deväťdesiatosmičkovi, budem to vedieť zahovoriť. Poviem mu, že ty robíš na transvestitoch a ja na mŕtvole v potrubí.“ „Viem, viem, ale to nebude treba. Už som na ceste. Musím len nájsť niekoho, kto za mňa zaskočí.“ Dohodli sa, že sa stretnú pri mŕtvole, a Bosch zavesil. Hneď nato zapol odkazovač, zobral z linky dve škatuľky cigariet a siahol do druhej skrinky po svoj Smith &Wesson kalibru 9 milimetrov – matne striebornú zbraň s ôsmimi nábojmi typu XTP. Spomenul si, čo o nich písali v reklame v policajnom magazíne – extrémny smrtiaci účinok. Ich projektily sa po náraze roztiahli na 1,5-násobok pôvodnej šírky, takže stále dokázali preniknúť dostatočne hlboko do tela, no zároveň v ňom vytvárali maximálne široké rany. Ten, kto to písal, mal pravdu. Harry pred rokom jedným z nich zabil chlapa jedinou ranou zo vzdialenosti takmer sedem metrov. Pripol si nylonové puzdro na opasok na pravom boku, aby po ňom mohol siahať ľavačkou. Potom odišiel do kúpeľne a umyl si zuby bez pasty. Už včera mu došla a zabudol si kúpiť novú. Mokrým hrebeňom si uhladil vlasy, pozerajúc na sivé pramene, ktoré nezadržateľne vytláčali ich pôvodnú hnedú farbu, a svoje štyridsaťročné oči posiate krvavými žilkami. Ešte aj fúzy mu už šediveli. Pri holení čoraz častejšie nachádzal v umývadle sivé fľaky. Prebehol si dlaňou po brade, no rozhodol sa, že holením sa teraz nebude zdržiavať. Ani kravatu si pred odchodom nevymenil. Vedel, že jeho klientovi prekážať nebude.