Dušinka

Tata obliekali aj obúvali do vína. Mňa nie. Sama som sa, keď som si kúpila prvú voňavku, do nej schovala. Celá som sa do nej zababušila. Keď som ráno nastúpila do autobusu, celý deň po mne voňala zastávka. Na druhý deň som sa tam s tou svojou vôňou stretla. Najkrajšie voňala babičkina kabelka. Modlitebná knižka, hašlerky a voňavka Živé květy – Šeřík, s kúskom zvädnutého orgovánu vo flakóne – a naftalín. Babička Jolanka si na cukor nalievala alpu a milovala naftalín. Mala ho všade. V skrini aj v zásuvkách, aj vo vreckách kabátov, aj v kredenci, aj vo vodovej lavičke. Keď k nám do Modry prišla na návštevu, voňali jej z tašky marhule alebo ríbezle (Bola to ríbezľová kráľovná!), čokoláda s jahodovou náplňou, Živé květy, naftalín a hašlerky. Okrem toho, že pravá dáma má držať kolená spolu za každých okolností, aby jej niekto medzi ne nehodil loptu, že v nose sa nekutre, lebo budeme mať nosné dierky ako kone, nás babička Jolanka naučila aj to, že napríklad vlasy sa majú z času na čas opláchnuť octom, aby sa leskli. A sme doma! Ocot bol moja prvá voňavka. Naša Agáta pri umývaní vlasov vrešťala ako pavián a škriabala sa z vane na práčku. Svoje mizerné vlasy som si nechávala oblievať octom. Nie preto, aby sa mi leskli, na tom mi vôbec nezáležalo, ani nezásedelo, ani nezástálo, mala som rada vôňu octu. Aj keď som narástla, osprchovala som sa a šup ho na seba ocot! S Milenkom sme chodievali hocikedy na prechádzky pod hrad. Bozkávali sme sa len raz, na zastávke, aj vtedy povedal, že to som pobozkala sama seba. Sedávali sme vo vinárni, ja som lúchala červené víno, viac kvôli fúzom ako kvôli tomu vínu, a Milenko ma dával do laty. Tak a tak, nejaš sa! Potom sa spustil lejak. Chytili sme sa za ruky a bežali dolu bratislavskými úzkymi uličkami, hľadali miesto, kde sa pred ním skryjeme. Zastali sme kdesi pod bránou a už to vyzeralo, že pobozkám sama seba druhý raz, len Milenko sa zasníval: Vždy, keď som pri tebe, cítim taký ľahulilinký závan octu, dievča! Utrela som si červené fúzy a povedala mu o zvykoch pravej dámy a láske k vôni octu a vášni liať si ho nielen na hlavu a nielen z času na čas, ale každý deň! Voniaš ako zaváraná uhorka! Dolu som zbehla sama a onedlho ocot zradila. Konečne som sa vymotala z domu a začala chodiť v Bratislave do školy! Vo vrecku drobné, tak na tri čaje, na fazuľovú polievku s rezancami alebo na boršč s dvoma rožkami. Zavše som mala iba na autobus. A hocikedy som sa na zastávke bozkávala. Stojíte na zástavke, čakáte na autobus a bozkávate sa. Potom si kúpite jeden vybozkávaný do Modry, pozeráte sa z okna a čušíte ako voš. Nad autobusovou stanicou hocikedy letel balón. Inokedy som mokla, ovoniavala ocot a obchádzala dažďové barinky. Keď vyšlo slnko, všetko sa lišťalo. Obzerala som sa v tých mlákach ako v zrkadle. Odrazu sa však Bratislavou šírila zvláštna vôňa – niečo medzi višňami, slivkami, hnilými jablkami, otravou na mravce z babičkinej vodovej lavičky a ja som za živý svet tú vôňu nevedela nájsť. Niečo mi pripomínala. Nevedela som čo a niekedy sa mi o nej snívalo. Zdalo sa mi, že my dve sa dávno poznáme, patríme k sebe, a tak som ju prenasledovala. Nakoniec si Francúzi otvorili v Bratislave voňavkový obchod a ja som našla voňavku Poisson. Keď som sa dozvedela, koľko stojí, na mieste som omdlela. Iba akože. Blížila sa zima, dokonca začal poletovať sneh. Milenko na mňa dávno nečakával. Na svoju fialovú fľaštičku som sa chodievala pozerať ku výkladu. Vo vrecku tak na tri čaje, na fazuľovú polievku alebo na boršč. Zavše iba na autobus. Ani ma nemal kto na rozlúčku pobozkať. Nosila som smiešne topánky. Neorealičáky, lebo vyzerali, akoby som ich vyfasovala v rekvizitárni Felliniho filmu. Mama im hovorila škarbale, lebo sa im odlepovala podrážka. A tato vždy, či tú nohu za sebou ťahám od Piavy alebo od hovna. Naschvál som tie svoje pustajovské boty každý deň likvidovala. Nakoniec sa už mama s babičkou nemohli na mňa, dušinku, pozerať, naozaj ťahá nohu za sebou ako vojak od Piavy... Dušinka, kúp si nejaké slušné topánky, nie nejaké ficačiny, také štrapačné! Aj nejaký pulóver, rovno rolák, aby ti po tých zastávkach a studených autobusoch nebola zima! A ja som, dušinka, ťahala nohu za sebou po Bratislave a ťahala a dotiahla som sa s tou deravou vyšmatlanou topánkou až do obchodu s voňavkami a odrazu, akoby sa nechumelilo, ale vonku vtedy začalo chumeliť!, som sa stala majiteľkou svojej prvej voňavky, drahej ako čert, takej, akú moja mama ani babka v živote nemali. V zamatovom zelenom vrecúšku. V tmavozelenej škatuľke. S francúzskym názvom. V noci som si ho dávala pod podušku. Mama s babičkou na mieste omdleli (akože), babička si naliala na cukor alpu, aj si z nej cvakla, a keď sa opäť obe prebrali k životu (akože), skoro ma dorazili. Zimu som premašírovala v starých ojazdených topánkach, ktoré babička dovliekla z opravy (pravá dáma má konexie aj v oprave topánok!) a v tmavozelenom hubertuse, ktorý pripomínal vojenský pešiacky kabát. Vozila som sa modranskými preplnenými a špinavými autobusmi, do Modry a späť, do Modry a spať, pusa sem alebo tam, vôbec mi však nebývalo zima, celá som bola zababušená do francúzskej lila vône. V ústach cmúľam hašlerku. Takáto navoňavkovaná som si chodila a chodila a chodila, voňali po mne všetky bratislavské ulice, chodby školy, otravovala som tou vôňou spolužiakov a spolužiačky, všetkých frajerov, Milenko dokonca vravel, že najskôr sa vyvalí vôňa až potom stretne mňa. Aj za Mareka som sa v tej vôni vydala. Odrazu však nestávam na zastávke a nemám sa s kým bozkávať. Nakúpila som naftalín a napchala ho do skrine. Keď idem od našich, hocikedy si v taške nájdem dve stovky, čokoládu s jahodovou plnkou alebo balíček hašleriek. A potom sa ma babinečka pýta, našla si si, dušinka? Vyliala som na seba všetok Poisson. A potom dušinka zomrie a všetky starodávne vône niekde odletia. Ale keď napršia barinky, slnko a baránky sa v nich odrážajú.