Sekundu pred zbláznením (Všetko je, ako je)
1 / 6
29. sekunda, Solitaire
S Kikou som nedosiahol ani štvrtinu toho, čo s Nat. Pritom Kika mala už dvadsaťštyri rokov, keď sme spolu začali chodiť. Zdala sa mi nejaká neucelená. Stále niečo hľadala a ustavične jej čosi chýbalo. Zakladala so svojimi priateľkami diskusné krúžky, kde rozprávali, urážali, snívali, preklínali, obdivovali a zatracovali mužov z čeľade solitaire – z francúzkeho prekladu charizmatický vlk-samotár. Spoločne si pod tým pojmom vizualizovali šarmom oplývajúceho neženatého alebo nie až tak tragicky zadaného jedinca s certifikátom kvality na úrovni. Veková kategória medzi dvadsaťpäť a štyridsať, miestom výskytu väčšinou husto osídlené oblasti. Solitaire netrpel žiadnymi spoločensky zavrhovanými neduhmi ako alkohol, hracie automaty, kurvy či pivní kamoši z mokrej štvrte. Disponoval relatívne vysokým inteligenčným kvocientom, starostlivo pestovanou telesnou schránkou, použiteľným fejsom bez zjavných estetických chýb a vyholenými vajcami i podpazuším. Zásadne používal značkové kusy handričiek a kvalitné parfumy zvučného mena. Vlastnil pár základných nevyhnutností typu zariadený byt, dobré auto, plazmová telka, DVD prehrávač, notebook prípadne ešte mikrovlnku, práčku, varnú kanvicu, odšťavovač na ovocie, škrabku na zemiaky, sitko na rezance, tĺčik na mäso, holiaci strojček, odstrihovač nechtov, fén na vlasy či alternatívny vosk na plešinu, zubnú kefku, ibuprofen, kamilkový toaletný papier a pohotovostný balíček ultratenkých vložiek s krídelkami. Samozrejme, všetko nadobudol výlučne z vlastných finančných prostriedkov vďaka svojej práci, ktorá z neho síce urobila beznádejného workoholika, ale na druhej strane mu ju tí menejúspešní mohli len zúrivo závidieť. Šlo jednoducho o samčeka prudko vyhľadávaného slabším pohlavím kvôli rozprávkovému sobášu, finančnému zabezpečeniu, dovolenkám pri mori, nedeľným obedom u svokrovcov a čo je najdôležitejšie – kvôli plodeniu čarokrásnych roztomilých potomkov v konštelácii starší synček v modrom kočiariku a o dva roky mladšia rozkošná dcérenka v ružovom kočiariku. Čiže skrátene: Jedinec spôsobujúci nenávistnú zeleň na ksichtoch ostatných príslušníčok ženského pohlavia z kategórie super popiči kamoška z aerobiku, s ktorými by chodila tá solitairova pseudovyvolená s vytreštenými očami fučať do miestneho fitness centra v snahe eliminovať riziko jeho nevery. Sprvoti sa im zdalo, že pretriasaný druh živočícha s mužskými genitáliami asi ženy nepotrebuje. Alebo ich aspoň nevyhľadáva na to, na čo by tie patriarchátom dostrihané chuderky chceli byť k dispozícii. Kika a jej podobné kamarátky to uzavreli tak, že mu chýbajú predovšetkým na umocnenie veľkoleposti svojho ega a na zúfalé presviedčanie samého seba o svojej bezbrehej úžasnosti. Áno, jeho úsmevná autolož o svojej dokonalosti mala pre neho ďaleko lepšie terapeutické účinky ako celý tím psychiatrov z Bostonskej kliniky. Aj preto sa podľa nich solitaire vyznačoval tým, že uprednostňoval samičky oplývajúce nadpozemskou krásou, prípadne aj nadpriemerným IQ, ktoré síce pri sebe dlho nezniesol, ale aspoň si v spoločnosti neurobil faux pas tým, že sa bude objavovať po boku nejakej dvojzubej predavačky z Maxu. Bolo im nad slnko jasnejšie, že tento druh muža je absolútne neuchopiteľný pre akékoľvek samičie ciele aj vďaka svojej obsedantnej túžbe po slobode. To mu dodávalo malý satisfakčný punc milosrdnej nedokonalosti, čím na druhej strane zvyšoval ostatným mužom šancu na jeho občasné vyradenie z obehu. Mali tak príležitosť chlácholiť zronené príslušníčky krajšieho pohlavia, ktoré sa po dlhodobejšej kontaminácii solitairom vyznačovali masívnym pojedaním antidepresív a zvýšenou frekvenciou používania výrazov ako bastard, zmrd, kokot alebo kokotský zbastardený zmrd. Analýzu uskutočnili vskutku brilantnú. Tak prečo mala teda Kika neustále pocit, že ona o tento druh živočícha zakopávala akosi pričasto? Nebola sa mu schopná vyhnúť oblúkom ešte skôr, ako vstúpil do jej života, i keď mu s kamarátkami založila taký dokonalý rodný list. Že by mal ten malý pakistanský spisovateľský hajzlík Hanif Kureishi naozaj pravdu? Napísal, že vo výbere partnerov sme neomylní, najmä ak túžime po nesprávnom človeku. Vraj existuje akási anténa, magnet alebo inštinkt, ktorý nás núti vyhľadávať nevhodných. Ten nepravý je, samozrejme, na niečo ten pravý. Aby nás trestal, týral, ponižoval, ničil a čo je zo všetkého najhoršie – aby v nás vyvolal dojem, že nie je nevhodný, ale takmer ten pravý, a tak nás nechal visieť v predpeklí lásky. To predsa nedokáže každý, nie? Kika mala dnes ku mne prísť a už v telefóne mi naznačila, že bude odo mňa niečo potrebovať. Nemusel som hádať, či jej chýba polárny medveď alebo zlatá ringlota. Dobre som vedel, že ďalší solitaire najprv úspešne rozšifroval vstupný kód do jej srdca, vopchal tam hrajúc sa na milostného felčiara svoj vyvoňavkovaný ňufák, vyplienil čo sa dalo, a potom s výrazom favorita zdupkal. – Bolí ma hlava, – povedala Kika, keď už sedela v mojej obývačke. – Skúšala si spať? – Áno a ušetrím ti otázky – pila som aj veľa vody, jedla, onanovala, ale nič nepomohlo. Neuveríš, ale aj dýcham, no stále mi ju ide roztrhnúť, – zabila Kika. – To sú hriechy z minulých životov, – odvetil som. – Jáj, tie tvoje ezoterické bláboly. Prestaň radšej jesť tie otruby a začni piť znova gin. – Aj by som začal, ale po pití ma vždy bolí hlava a to som nikdy nemal rád. Neuveriteľná bolesť, tak mi šlo vždy makovicu roztrhnúť. Ako keby mi niekto vypálil cigaretou do lebky dieru, vycucal z nej kokteilovou slamkou rozum, vstrekol do vzniknutej dutiny inštalačnú penu, zaštopľoval dieru korkom a potom mi poriadne zatrepal hlavou. Pena začala naberať na objeme a tlačila na lebečný orech. No strašná bolesť, – povedal som, kým počas vyslovovania viet som všetky myšlienky znázorňoval aj pantomimicky. – Aúúú, to bolí! Prestaň! – chytila sa Kika za hlavu. – Tak čo, Jean Reno zo Senice sa zbalil a prchol? – Hnusný plaz! Keby si ma nevaroval nikoho v živote neprekliať, urobím to! – povedala. – A ja krava som sa kvôli nemu prestala stretávať s Dáškou a Denisom, – dokončila svoju životnú katastrofu Kika. – Znova im zavoláš a zoberú ťa späť do sexuálneho trojuholníka. Alebo si vysnívaj nového partnera a on príde. – Ja si nikoho vysnívať nemusím. Som krásna žena. Biť sa o mňa budú! – povedala vehementne. – Vráť si maternicu do tela, budeš mať dvadsaťšesť, – pripomenul som jej blížiaci sa sviatok. – Debil, nevieš ma ani podporiť! – Nebudem ti tu rozprávať capiny. Na to máš svoje kávičkové kolegyne. Alebo si pusti nejaký seriál. Čech by povedal: Prašť, jako uhoď. Ale ja som tvoja realita, ja som stena, ja som tvoj skutočný kamarát, – bil som sa vyslovenými vetami do hrude. – Hm, tak mi povedz, prečo stále priťahujem tento typ mužov? Zo začiatku vyzerajú dokonalí, no nakoniec sa z nich vyliahnu slabosi. Aby som úplne vedela precítiť bolesť lásky? Aby som si do dôsledkov odsrala tento level vo fáze presunu do niečoho lepšieho? Musím mať pekne dojebanú vzťahovú karmu. Asi by som sa mala zamyslieť nad tým, či už nenadišiel čas začať smerom ku chlapom vysielať iné správanie z podvedomia – také tie prijebané signály som bezbranné prítulné mačiatko túžiace po láske a objatí. Ale viem, že v mojom prípade by to bola čistá pičovina. Nie preto, že by som také signály nedokázala vysielať – vo veciach účelového ovládania svojho správania som totiž kurevsky dobrá majsterka, ale vo veciach lásky mi to príde zbytočné. Ničilo by to predovšetkým mňa samu, – povedala Kika. – Milujem, keď filozofuješ slovníkom modernej doby, – vyslovil som. – Ale ja sa usmievam, hoci by som teraz mohla začať fázu sebazničujúcej ľútosti nad tým, ako zúfalo prahnem po láske, ktorá sa mi zatiaľ nedostáva v takej forme, akú by som si predstavovala. Usmievam sa preto, lebo viem, že ešte nie som pripravená na pokojné vody klišé vzťahov určených pre oči okolia. Keď sa ale nad tým teraz tak zamyslím, tak Jean Reno mi do tohto môjho vzorca solitaire akosi nezapadal. Tak čím to bolo, že som s ním začala randiť ešte aj po tom, ako som ho po troch týždňoch známosti odstrihla? Asi ma načas zlákala predstava byť nejaký čas s niekým, kto sa tvári, že ma bezhranične miluje a že bezo mňa nemôže existovať. Veď kvôli mne poslal do pičiny jeblinu so štvorkami kozami, – rozmýšľala Kika nahlas a ja som sa zatiaľ krútil na sedačke od smiechu pod paľbou jej úvah. – Kto nevysiela lásku, nedostane lásku, – povedal som, keď som sa nadýchol. – Nie, nie... Reno bol len prestupnou stanicou k ďalšiemu solitairovi, lebo intenzívne v kostiach šípim, že hlavný solitaire môjho života sa na scéne ešte len objaví. A cítim, že to nebude trvať dlho. Možno sa tu v mojom okolí už aj niekde obšmieta, len ja som ho zatiaľ nezavetrila. Nejdem uvažovať, ako to dopadne, len sa akurát neviem zbaviť pocitu, že to bude sakramensky bolieť. Ale to už mi asi jebe, – dopovedala Kika. – Hehe... teraz si si vyslovila svoju budúcnosť, a tak sa aj stane. Za pol roka ťa opäť vítam v tomto kresle a viem, čo budem počúvať. Tvoje ďalšie náreky zo sklamania. Mysli už konečne pozitívne! – Ja dobre viem, čo chcem. Preto som tu, – povedala tajomne. – Dievčatko, si v správnom byte? – Chcem od teba dieťa, – vyslovila Kika. Koče sa zvyknú predbiehať. Koče sa zvyknú niekedy aj rozbiť. A niekedy koče naplní pocit, že by umenie trmácať sa po cestách i necestách naučili aj nejaký iný koč. Najradšej, keby bol ich a bol malý. To aby sa nemohol brániť. 26. sekunda, Smrť, myš a lienka
Skontroloval som byt a zistil, že nikto nespí na záchode, narkomani ešte nepodpálili sedačku a neminuli sa zásoby alkoholu. V spálni nikto nesúložil, Zdeno nepáchal samovraždu, Fiďo mal dosť piva, Kike bolo dobre vidno do výstrihu a Filipov tiger bol z toho správne nabudený. Povysával som zostatky z polámaného vianočného cédečka, upozornil bracháčov, nech popol neklepú na televízny ovládač, ale do popolníka a nakoniec objednal prvý taxík. Opitý Maroš trval na tom, že tých pár desiatok metrov do jeho vchodu musí ísť autom. Ustatý som si konečne sadol v obývačke k bubeníkovi Peťovi a jeho priateľke Sandre. – Celkom to zvládaš, – pochválil ma Peťo. – To sa ti len zdá, – odvetil som mu a pozoroval tancujúce páry. Napriek tomu, že izbou zneli moji milovaný Muse, nenašiel by sa nik, kto by ma z gauča vytiahol medzi nich. – Tiež som mala strašný deň, – vzdychla si Sandra. – Ja už som to počul. Idem si niečo zajesť, – povedal Peťo a odišiel do kuchyne. – Ešte stále si v nemocnici? – spýtal som sa Sandry. Bola to super dievča. Možno pre niekoho až prehnane citlivá a empatická k utrpeniu iných ľudí, ale mne svojimi slovami veľakrát otvorila oči. – Dopoludnia sme operovali mladú ženu, mohla mať niečo cez tridsať. Tumor mozgu prerastajúci do mozgovej komory. Obrovská hĺbka. Pár mesiacov mala bolesti hlavy. Nevarovali ju, že je to také vážne. Keď začala byť svetloplachá, prišiel celý ten doktorský cirkus, – hovorila mi cez hluk ľudských opíc Sandra. – Svetloplachá... – zívol som unavene, ale moje vnútro spozornelo. – Doma ju čakal manžel a päťročná dcérka... Ani jedného z nich nenapadlo, že ju už nikdy neuvidia chodiť, rozprávať, smiať sa, proste plnohodnotne ŽIŤ! Brali to ako bežnú operáciu. Zosmutnel som za neznámu. Miestnosťou zadunel výstrel zo šampanského. Obidvoch nás trhlo. Pripadal som si ako vo vojne. Ležal som so Sandrou utiahnutý v zákope, okolo nás lietali šrapnely, ale ona mi napriek všadeprítomnému pachu smrti ďalej neochvejne diktovala pravidlá chodu života. Chcela to zo seba vyliať, túžila v sebe viacej deliť ako násobiť, a mne pritom do duše nepriamo vkladala riešenie rébusu zázraku existencie. Filip po izbe naháňal Kiku so striekacou pištoľou. Na našom fronte sa však nachádzali skutočné zbrane a lietala vraždiaca oceľ. Prebiehala tam reálna vojna, kde ľudské figuríny trhali granáty značky život na franforce ligotavého lampiónu. – Na operačnú sálu prišla po svojich, celá vysmiata, – pokračovala hrdinsky Sandra. – Chirurg po troch hodinách operáciu vzdal a vyriekol prognózu, ktorá znela: Maximálne dva roky života s chemoterapiou. – Milosrdná lož, ktorá jej rodinu vrhla do kráľovstva krivých zrkadiel plných bôľu, – vyslovil som. – Poďte tancovať, kokoti, – kričal na nás rozbesnený dav a ohavne za nami naťahoval chápadlá, kým na sále bojovala o život mamička maličkej dcérky. Jej manžel sedel na chodbe nemocnice a ešte netušil, čo sa deje, no mne sa koniec príbehu dopredu premietal v lesknúcich sa Sandriných očiach. – Jej duša to samozrejme zaregistrovala, – povedala Sandra cez krik opilcov. – Áno, duša to počula a úplne si uvedomila desivý verdikt doktora, – pritakal som. – Keď sme zatvárali hlavu, stav sa náhle zhoršil, začal jej pučať mozog. Volá sa to opuch mozgu... pretlak z krvácania, – pokračovala Sandra už so značne zvlhnutými očami. – Nepi to, ty koza! To je Tantum verde na kloktanie hrdla! – doľahol k nám výkrik z kuchyne. – Ja nie som alkoholička, ja som iba študentka! – zavrešťal na to nejaký pripitý dievčenský hlas odpoveď. – Mne to chutí, je to popičovka! Neber mi to!!! – Buď sa s tým otráviš, alebo ťa umlátim žaluďom, – bolo počuť pokračovanie hádky z kuchyne. – Poď, dorozprávaš mi to v spálni. Tam bude ticho, – povedal som a chytil ju za ruku. Postavili sme sa, prešli cez džungľu rozzúrených hadov, zavreli za civilizáciou alkoholom otráveného ľudského hmyzu dvere a posadili sa na posteľ. – Letelo sa na urgentné CT a odtiaľ znova otvárať hlavu. Marko, zastavovali sme nezastaviteľné krvácanie päť hodín a to tak, že sme spaľovali mozgové tkanivo... naslepo! Museli sme spáliť práve tú cievku, ktorá skutočne krvácala. V mozgu vznikol obrovský kráter. Doslova a do písmena sme jej vysali mozog a tú krvavú kašu cez elektrický vysávač vyliali do odpadovej nádoby, – povedala Sandra a na chvíľku sa odmlčala. – Vzdala to. Vznikla vážna komplikácia, zrážanlivosť krvi bola minimálna. Matka príroda je veľmi múdra. Operatér aplikoval do kráteru biologické lepidlo. Áno, dobre počuješ, lepidlo, ofajč telu, aby sa zastavilo krvácanie. Tá bezmocnosť, Marko, – začala Sandra vzlykať, – bezradnosť všetkých zúčastnených... nemohli sme ju nechať vykrvácať na sále... ach, to bezmocné obmedzenie v hmotnom svete i v celej medicíne. Dekel lebky... proste tá kosť sa nevrátila späť. Mozog sa prekryl iba kožou. Stala sa potenciálnym darcom orgánov... teda ak rodina bude súhlasiť. Bože, odpusť, že sa mi hnusí tvoj obraz, no ja verím, že ma stále miluješ... nech ma pokojne exkomunikujú za toto rúhanie... ja to proste nechápem. Povedz mi na to niečo, Marko. Ty takýmto veciam rozumieš, – plakala už naplno Sandra. Tragicky sa mi nedostávalo slov. Tisíc a jedno utrpenie – hrôzostrašná rozprávka o prechádzke jednej spoluduše a jej blízkych peklom. Nič viac, nič menej. Začne vás pobolievať hlava a z nemocnice odídete v čiernom taxíku. Pre milujúce okolie je to nevysvetliteľné. Ale tak, ako sa dejú zázraky jedným smerom, musia sa aj druhým. Napriek pochopeniu ten príbeh vraždil môj duševný úsmev ako básne poeta, ktorý za svoje verše odvisol na šibenici. Obrys jeho hompáľajúcej sa mŕtvoly v šedi uschýnajúceho slnka, zbabelo utekajúceho za krvavé hory, pripomínal kmitajúce penisy detí, ktoré stratili súdnosť a onanovali nad telami padlých vojakov. Nastal deň, keď krv zafarbila nielen zore, ale i celú zem načerveno a raj sa otvoril z pekelnej strany. Tlak môjho srdca bil na poplach, ale rozum zostával triezvy: „Neruš ju! Každý dozrievame vlastným spôsobom.“ – Potrebujem sa vyplakať, leje sa to zo mňa, ale oči mi zostávajú príliš suché. Chcela by som do celého sveta zakričať, že všetkých ľúbim, veľmi... že chcem pri nich plakať od radosti. Len preto, že sú a život je aj plný radosti a krásy... každá chvíľka stojí za to... – plakala Sandra. – Žiaden jarou roztopený snehuliak z mŕtvych nevstane. Ani ten tvoj Boh ho nevzkriesi. Ten za to nemôže. – A kto za to môže?! Prečo sa to tak deje? – menštruovali jej oči slanou vodou. – Smrť je prechod z jedného sveta do druhého. Je nesmrteľná ako ľudská hlúposť, je stvoriteľom našej sily. Je to tá istá energia ako praenergia začiatku všetkého. Nesmie nás obrať o spánok, učí nás tomu najväčšiemu zmiereniu. Každým narodením zabudneme všetko, čo sme sa v predošlých životoch naučili. Musíme počas života nájsť stratenú niť a nadviazať na ten koniec ďalším rastom. Avšak my, západne rozmýšľajúci roboti, sa bojíme smrti a nevieme ju prijať. Keď zomierame, trasieme sa, čo si naši pozostalí bez nás počnú. Lietame nad naším skonavším telom, nie a nie odísť na druhý breh. Tí, ktorých tu zanecháme, budú žiť po čase normálne ďalej. Nadýchnu sa, znovu hodia do vĺn životný čln a veslom ukážu smer cesty. To je nezastaviteľný proces ľudskej nezlomnosti. – Tá operácia pohla niečím vo mne, – ozvala sa pomaličky ustupujúca triaška z vnútra Sandry. Objal som ju. Silno ma stisla. Na chrbte som zacítil horkosť jedného predčasne ukončeného života. Tá neznáma mŕtva žena do mňa vsakovala a stávala sa mojou učiteľkou. Sviečka nič nestratí, ak je jej cieľom zapálenie ďalšej. Pár minút počúvania a všetky predtým uznávané veci sa mi o chvíľu prepadli do pivnice ako totálne nepotrebné. Zostala tam len jedna pravá hodnota – sila prítomného okamihu a pocit nekonečnej vďačnosti. Za všetko to, čo by milionári i chudobní ľudia nazvali nezaujímavým priemerom. No v preklade to bolo všetko nevšedné a božské. Stačilo zmeniť uhol pohľadu. Zažmúril som oči a ďakoval. Ďakoval som za to, že môžem sedieť na mojej posteli a objímať Sandru. Za to, že som sa s ňou mohol pred chvíľkou tak ľudsky porozprávať. Za to, že dýcham, som zdravý, cítim, môžem plakať i smiať sa. Za to, že cez zavreté dvere ku mne spieva Kurt Cobain, ale nirvány sa mi našťastie takou ľahkou cestou nedostáva. Za to, že každé ráno môžem pozorovať zutekanie hviezd a večer sledovať ich triumfálny návrat na scénu bez štipky ostychu. Za to, že nesmrteľná časť mojej bytosti chráni tú smrteľnú. Za to, že kúsok odo mňa žije duša s menom Nat, ktorá pulzuje tou istou frekvenciou ako ja. Za to, že mi NIČ NECHÝBA! Mám čo jesť, piť a strechu nad hlavou. Že som BOHÁČ, lebo mám doma aspoň prázdnu chladničku, ktorú nemá deväťdesiatpäť percent ľudí na tomto svete. Toto všetko mi dala tá neznáma žena, ktorá sa mi roztiekla po chrbte, posadila ma do školskej lavice a mierumilovným hlasom mi ako milá triedna učiteľka nadiktovala základné veci veľkolepej existencie.
...
Buďte šťastní, Hirax