Milosrdenstvo
1 / 7
Vstupujem do miestnosti. Stoja tam muž, tri ženy a dievčatko, ktoré mi pripomína mňa samu, keď ma mama poslala preč. Myslím na to, ako milo vyzerá, no ono kričí a skrýva sa za sukňu jednej zo žien. Vtedy každý z návštevníkov obracia pohľad na mňa. Ženy lapajú po dychu. Mužova vychádzková palica padá na dlážku a sliepka, čo tam ešte zostala, zakotkodáka a trepoce krídlami. Muž dvíha palicu, ukazuje na mňa a pýta sa, kto je toto? Jedna zo žien si zakrýva oči a vraví, Boh nám pomáhaj. Dievčatko kvíli a pohojdáva sa sem a tam. Vdova máva oboma rukami a vraví, je to hosť, hľadala prístrešie na noc. Prijali sme ju, ako by sme mohli odmietnuť, a nakŕmili sme ju. V ktorú noc? pýta sa muž. V túto, čo práve uplynula, odpovedá. Jedna zo žien sa ozýva, vraví, nikdy som nevidela takého čierneho človeka. Ja áno, hovorí druhá, táto je rovnako čierna ako iní, ktorých som videla. Je to Afričanka. Afričanka a čosi oveľa viac, vyhlasuje ďalšia. Len pozrite na to dieťa, dodáva prvá žena. Ukazuje na dievčatko, ktoré sa trasie a skučí po jej boku. Počúvajte ho. Počúvajte. Tak je to pravda, hovorí ďalšia. Čierny muž je medzi nami. Toto je jeho prisluhovačka. Dievčatko sa nedá utíšiť. Žena, ktorej sukne sa drží, ho berie von, kde rýchlo stíchne. Nechápem nič, len že mi hrozí nebezpečenstvo, ukázala sa psia hlava a pani je moja jediná obrana. Kričím, počkajte. Kričím, prosím, pane. Myslím, že sú šokovaní, že viem rozprávať. Dovoľte, aby som vám ukázala svoj list, vravím tichšie. Dokazuje, že nie som ničia prisluhovačka a slúžim len svojej panej. Čo najrýchlejšie si vyzúvam topánku a zhŕňam ponožku. Ženy majú zovreté pery, muž sa odvracia, potom znova pozerá na mňa. Vyťahujem list od panej a ponúkam im ho, no nikto ho nechce zobrať. Muž mi prikazuje, aby som ho položila na stôl, no bojí sa rozlomiť pečať. Prikazuje vdove, aby to urobila. Odrypuje vosk nechtami. Keď sa uvoľní, roztvára papier. Je prihrubý, aby sa udržal rovný. Všetci vrátane dcéry Jane, ktorá vstáva z postele, pozerajú na znaky opačne a je jasné, že len muž je gramotný. Pridŕža papier hrotom vychádzkovej palice, obracia ho správnou stranou nahor a stále ho pridŕža, akoby mohol odletieť, alebo sa mu pred očami zmeniť bez ohňa na popol. Nakláňa sa a skúma ho zblízka. Potom ho dvíha a nahlas číta.
Signatárka tohto listu, pani Rebekka Vaarková z Miltonu, sa zaručuje za osobu ženského pohlavia, do ktorej rúk ho vložila. Je v mojom vlastníctve a možno ju spoznať podľa stopy po popálenine na dlani ľavej ruky. Umožnite jej láskavo bezpečnú cestu a návrat, aby mohla vybaviť danú záležitosť. Náš život, môj život na tejto zemi, závisí od jej rýchleho návratu. Podpísaná Rebekka Vaarková, jej pani, Milton 18. mája 1690.
Okrem tichého vzdychu dcéry Jane všetci mlčia. Muž pozerá na mňa, potom na list, zasa na mňa a opäť na list. A ešte raz na mňa a na list. Vidíte, hovorí vdova. Ignoruje ju, obracia sa k dvom ženám a čosi im šepká. Ukazujú mi na dvere, ktoré sa otvárajú do komory, a tam, medzi debnami a kolovrátkom, mi kážu, aby som sa vyzliekla. Bez toho, aby sa ma dotýkali, mi vravia, čo mám robiť. Aby som im ukázala zuby, jazyk. Mračia sa na stopu po popálenine od sviečky na mojej dlani, miesto, ktoré si pobozkal, aby si ho ochladil. Pozerajú mi pod pazuchy, medzi stehná. Obklopujú ma a skúmajú mi nohy. Obnažená sledujem, čo sa im zračí v očiach. Nie je v nich nenávisť, strach ani znechutenie, no pozerajú na moje telo z diaľky, bez pochopenia. Prasce, ktoré zdvihnú hlavy od válova, na mňa pozerajú zúčastnenejšie. Ženy odvracajú pohľad od mojich očí, tak ako si mi to kázal robiť s medveďmi, aby neprišli blízko, nechceli sa hrať a nedožadovali sa lásky. Napokon mi kážu obliecť sa a odchádzajú z miestnosti, zatvárajú za sebou dvere. Obliekam si šaty. Počujem škriepku. Dievčatko je naspäť, teraz nevzlyká, no opakuje, bojím sa toho, bojím sa toho. Ženský hlas sa pýta, či by Satan napísal list. Lucifer je samý trik a podvod, vraví ďalšia. Ale ide o život ženy, vraví vdova, koho Pán potom potrestá? Mužov hlas buráca. Oznámime to iným, hovorí. Preskúmame to, poradíme a pomodlíme sa a vrátime sa s odpoveďou. Zdá sa, že nie je jasné, či som, alebo nie som prisluhovačka čierneho muža. Vchádzam do miestnosti, dievčatko kričí a rozhadzuje rukami. Ženy ho obklopujú a náhlia sa von. Muž vraví, že nemám opustiť dom. Berie list so sebou. Vdova ho nasleduje po ceste a prosí, prosí. Vracia sa a oznamuje, že si žiadajú čas, aby to dôkladnejšie prediskutovali. Kvôli listu chová nádej. Dcéra Jane sa smeje. Vdova Ealingová si kľaká a modlí sa. Modlí sa dlho, potom vstáva a vraví, že sa musím s niekým stretnúť. Potrebujem jeho svedectvo a jeho pomoc. Kto je to? pýta sa dcéra Jane. Šerif, odpovedá vdova. Dcéra Jane ohrnie pery za chrbtom odchádzajúcej matky. Plná strachu pozorujem, ako si dcéra Jane ošetruje rany na nohách. Slnko je vysoko a vdova sa ešte vždy nevracia. Čakáme. Slnko postupne slabne. Dcéra Jane varí kačacie vajcia, a keď vychladnú, balí ich do štvorcového plátna. Skladá deku a podáva mi ju, prstom naznačuje, nech ju nasledujem. Vychádzame z domu, náhlime sa dozadu. Všakovaká hydina kvoká a vylieta nám spopred nôh. Bežíme cez pasienok. Obzerá sa za nami koza. Cap nie. Zlé znamenie. Pretlačíme sa pomedzi laty plota a bežíme do lesa. Potom kráčame ticho, dcéra Jane pozná smer. Slnko sa vyprázdňuje, leje to, čo zostalo, pomedzi tiene stromov. Vtáky a drobné zvieratá jedia a pokrikujú na seba. Prichádzame k potoku, zväčša vyschnutému, miestami blatistému. Dcéra Jane mi podáva batôžok s vajcami. Vysvetľuje mi, kadiaľ mám ísť, kde nájdem cestičku, čo ma zavedie k poštovej ceste, po ktorej sa dostanem do dediny, o ktorej dúfam, že si v nej. Vravím, ďakujem, a dvíham jej ruku, aby som ju pobozkala. Odpovedá, nie, ja ďakujem tebe. Pozerajú na teba a zabúdajú na mňa. Bozkáva ma na čelo, potom pozerá, ako schádzam na suché dno potoka. Obraciam sa a hľadím na ňu. Si démon? pýtam sa. Jej spurné oko je pokojné. Usmieva sa. Áno, odpovedá. Ach áno. A teraz choď. Kráčam sama, okrem očí, čo ma na ceste sprevádzajú. Oči, čo ma nepoznajú, hľadajú na mne chvost, bradavku navyše, mužský bič medzi mojimi nohami. Užasnuté oči, čo civejú a skúmajú, či je môj pupok na správnom mieste, či sa mi nohy neohýbajú dozadu ako predné nohy psa. Chcú vidieť, či je môj jazyk rozpolený ako hadí, alebo či moje zuby majú hroty, ktorými ich môžem rozžuvať. Chcú vedieť, či môžem vyskočiť z temnoty a uhryznúť. Vnútorne sa zdráham. Idem po dne potoka pod stromami, čo ma sledujú, a viem, že už nie som taká, ako som bola. Na každom kroku niečo strácam. Cítim, ako sa to vytráca. Opúšťa ma niečo cenné. A voľačo mi chýba. S listom niekam patrím a som legitímna. Bez neho som slabé teľa, ktoré opustilo stádo, korytnačka bez panciera, diablova prisluhovačka bez zjavných znakov, no s temnotou, s ktorou som sa narodila, navonok, áno, ale aj zvnútra, a vnútorná temnota je malá, operená a zubatá. Je to to, vie čo moja mama? Preto sa rozhoduje, nech žijem bez nej? Nie vonkajšia temnota, ktorú máme s minha mãe spoločnú, ale vnútorná, ktorou sa líšime. Je toto zomieranie iba moje? Ty mi to povieš. Aj ty máš vonkajšiu temnotu. A keď ťa uvidím a splyniem s tebou, budem vedieť, že žijem. Odrazu to nie je ako predtým, keď som bola vždy vystrašená. Teraz sa nebojím ničoho. Slnko odchádza, zanecháva za sebou temnotu a temnota som ja. Sme to my. Je to môj domov.