Stepný vlk
1 / 2
Hermína zmizla doprava popri obrovskom zrkadle, ktoré vypĺňalo zadnú stenu od dlážky až po klenbu. „Tak, Harry, teraz poďte, a veselo! Účelom tohto predstavenia je priviesť vás do dobrej nálady, naučiť vás smiať sa – dúfam, že mi to uľahčíte, Cítite sa dobre, hej? Hádam sa len nebojíte? Tak je dobre, výborne. Teraz nebojácne a s úprimným potešením vstúpite do nášho neskutočného sveta a uvediete sa, ako je tu zvykom, malou zdanlivou samovraždou.“ Znova vytiahol vreckové zrkadielko a podržal mi ho pred tvárou. Znova na mňa hľadel zmätený, zachmúrený Harry, z ktorého sa nasilu predierala vlčia podoba, dobre som poznal ten obraz, naozaj nebol sympatický, zničiť ho nebude problém. „Tento zbytočný zrkadlový obraz teraz zotriete, milý priateľ, to je všetko. Stačí, ak vám to nálada dovolí, pozrieť naň s úprimným smiechom. Ste tu v škole humoru, musíte sa naučiť smiať. A všetok vyšší humor sa začína tým, že človek už neberie vážne vlastnú osobu.“ Uprene som sa zadíval do zrkadielka povedzže mi, v ktorom sa zmietal Harry – vlk. Hlboko vnútri som pocítil slabý zášklb, ale bolestný ako spomienka, ako túžba po domove, ako ľútosť. Potom ľahká tieseň ustúpila novému pocitu, asi takému, ako keď človeku vytiahnu z čeľuste umŕtvenej kokaínom chorý zub, bola v tom úľava i hlboký výdych a zároveň počudovanie, že to ani veľmi nebolelo. A k tomu pocitu sa pridala čulosť a dobrá nálada, strašne sa mi chcelo smiať, nevedel som to premôcť a vypukol som do oslobodzujúceho smiechu. Nejasný obrázok v zrkadle sa zamihotal a zhasol, okrúhle zrkadielko akoby bolo zrazu zhorelo, bolo sivé, drsné a nepriehľadné. Pablo so smiechom odhodil črep, ktorý sa kamsi zakotúľal po nekonečnej chodbe. „Dobre si sa zasmial, Harry,“ zvolal Pablo, „ešte sa naučíš smiať ako nesmrteľní. Konečne si Stepného vlka skántril. Britvou by to nešlo. Len daj pozor, aby ostal mŕtvy! Čoskoro vykĺzneš z hlúpej skutočnosti. Pri najbližšej príležitosti si potykáme a zapijeme to, kamarát, dnes sa mi naozaj páčiš ako nikdy doteraz. A ak to na tom bude ešte záležať, môžeme si aj pofilozofovať a podiskutovať o hudbe, o Mozartovi a Gluckovi, o Platónovi a Goethem, koľko len chceš. Teraz pochopíš, prečo to predtým nebolo možné. Dúfajme, že ťa šťastie neopustí a nadnes sa zbavíš Stepného vlka. Lebo tvoja samovražda nie je, pochopiteľne, definitívna; sme v magickom divadle, sú tu len obrazy, nie skutočnosť. Vyhľadaj si krásne a veselé obrazy a ukáž, že už naozaj nie si zaľúbený do svojej pochybnej osobnosti! Ale ak by si po nej predsa zatúžil, stačí sa znova pozrieť do zrkadla, hneď ti ho ukážem. Poznáš predsa tie staré, ale múdre slová: ,Lepšie zrkadielko v ruke ako dve na stene.‛ Haha! (Opäť ten krásny a strašný smiech.) Tak, a teraz nám ostáva už len drobný veselý obrad. Osobnostné okuliare si odhodil, tak sa poď pozrieť do ozajstného zrkadla! Pobavíš sa.“ So smiechom a ľahkým žartovným potľapkávaním ma otočil a stál som pred obrovským zrkadlom. Videl som sa. Na zlomok sekundy som zazrel Harryho, ktorého som poznal, ibaže mal nezvyčajne veselú, jasnú, usmiatu tvár. No len čo som ho spoznal, rozpadol sa a oddelila sa od neho druhá, tretia, desiata, dvadsiata postava a celé obrovské zrkadlo bolo plné, všade Harry alebo časť Harryho, nespočetné množstvo, každého z nich som zazrel a spoznal iba na okamih. Jedni boli celkom mladí, mládenci, chlapci, školáci, huncúti, deti. Päťdesiatroční a dvadsaťroční pobehovali a poskakovali, miešali sa s tridsaťročnými a päťročnými, boli tam vážni i veselí, dôstojní i komickí, vyobliekaní i ošklbaní aj celkom nahí, holohlaví aj s dlhými kučerami, a všetko som to bol ja, každého som bleskovo zazrel a spoznal, potom zmizli, rozpŕchli sa na všetky strany, doľava, doprava, jedni skočili do zrkadla, druhí z neho vyskočili. Jeden z nich, mladý elegantný chlapík, si smiechom skočil Pablovi do náručia, objal ho a kamsi spolu utiekli. A jeden, ten sa mi mimoriadne páčil, šestnásť-sedemnásťročný pekný, príťažlivý mládenec, vybehol na chodbu ako blesk a dychtivo čítal nápisy na všetkých dverách; rozbehol som sa za ním, pred jednými dverami zastal, prečítal som na nich nápis:
Všetky dievčatá sú tvoje! Vhoď 1 marku
Milý mládenec vyskočil, strmhlav sa vrhol do otvoru a zmizol za dverami. Stratil sa aj Pablo, zmizlo, zdá sa, aj zrkadlo a s ním to množstvo Harryho podôb. Cítil som, že teraz som odkázaný na seba a na divadlo, a zvedavo som sa vydal na obhliadku, šiel som od dverí k dverám a na každých som čítal nápis, lákadlo, prísľub.