Ria, platinová kráska, ktorá ma oslovila prvá, bola redaktorka v módnom časopise. Mala na starosti rubriku módy, čomu zodpovedal aj jej ohoz. Šaty Valentino, topánky Miu Miu. To som nevyčítala z jej vzhľadu, to mi povedala sama. Červenovlasá Vica bola moderátorka v telke, nejaký bulvárny magazín, v ktorom sa riešil život celebrít. Tak v tomto som bola fakt úplne mimo. Jej tvár som naozaj nikdy nevidela, a popravde, nevedela som si spomenúť ani na žiadne meno celebrity, ktorá je momentálne v kurze. Hmm, žije ešte Maroš Kramár? Ďalej tam bola Nora, ktorá robila tiež v telke, dramaturgiu alebo niečo také. Malá, nosatá, zubatá, plochá a nenormálne drzá. Mala som z nej pocit, že je na svete hádam sto rokov, taká bola premúdrená, a aj keď všetko nevidela, a všade byť nemohla, minimálne všetkých poznala. Renata mala modelingovú agentúru a sem-tam vraj stále robila modelku. Tá sa mi zapamätala ľahko. Vážila aj s topánkami na nechutne vysokých podrážkach možno 40 kíl, klipkala cca polmetrovými mihalnicami a mala blond vlasy s krásnymi, ale tak trochu umelými vlnami (Lea mi potom prezradila, že ich mala nadpojené – vraj polovica žien v telke či na mólach nemá na hlave vlastné háro). Naliehali na mňa, a tak som im prezradila, ako som sa sem vlastne dostala. Nevera a rozchod, útek z domu, záchrana Leinho psa. Akčnejšie ako hollywoodsky film. „Teda, taká pekná baba a dostane kopačky od chalana?“ „No, ja som ich vlastne ani nedostala. On len akosi zabudol, že sa máme brať a napinkol si inú,“ vyšlo mi z úst. „Mali ste sa brať a ty si od neho odišla?“ nechápala Ria. Ja som na ňu pozrela tiež nechápavo. „Ach, ona je ešte malé šteňa, ešte netuší, aké ťažké je nájsť chlapa, ktorý si chce ženu naozaj vziať,“ objasnila vec Nora. „No taký blázon, ktorý by si vzal teba, sa ešte fakt nenarodil,“ rypla si Lea. „Veď ja si na neho pokojne počkám. Keď bude mať dvadsať, ja budem akurát v tom správnom veku na vydaj,“ nedala sa Nora. Zaujímavé tvrdenie od ženy, ktorej som už teraz tipovala minimálne tridsaťpäť.  „Bianca, zobrala si to príliš vážne. Podľa mňa si chcel chlapec užiť len posledné chvíle slobody pred svadbou,“ ozvala sa opäť Ria. Nora bola rýchlejšia než ja. „Ty máš z tých kecov, ktorými plníte ten váš ženský plátoček, úplne vymletú hlavu. Jasné, chlap čo pred svadbou obháňa iné samičky, sa po svadbe totálne zmení a seká latinu, to chceš naznačiť? Bianca je primladá na to, aby si na krk uviazala nejakého chronického darcu spermií.“ „Áno, zatiaľ je mladá,“ vyslovila Vica vetu s dôrazom na slovo zatiaľ. Haló, ja k tomu nemám čo povedať? blyslo mi hlavou, no baby si zrejme vystačia aj samy. „Základná otázka aj tak znie – milovala si ho?“ pozrela na mňa tými veľkými očami Renáta. Hmm, tak tým som si teraz už nie taká istá. Bolesť z jeho zrady prešla akosi prirýchlo. Nemalo by dievča po niečom takomto týždne plakať a napchávať sa bonbónmi? Alebo sa to tak robí len v romantických komédiách? Áno, bola som naštvaná, sklamaná, urazená, prekvapená, smutná. Ale nevedela som si spomenúť, že by som z toho bola úplne zničená, hotová, bezradná, vyradená z prevádzky. Celé to prebehlo akosi mimovoľne, bez väčších následkov. „Neviem,“ bolo jediné, čo som vedela úprimne povedať. „Milovala si už niekoho?“ pokračovala Renáta so záujmom. „Hmm, neviem. Asi... asi ani nie,“ priznala som sa. „No, isté je, že čím menej ráz sa zamiluješ, tým menej sklamaní zažiješ,“ zamudrovala Vica. Pozrela som na Leu. Stála otočená chrbtom ku mne, a po týchto slovách sa otočila a nahodila americký úsmev. Nešlo mi to do hlavy. Ešte včera tu vyplakávala, a dnes riešime môjho ex a ona sa tvári, akoby sa jej nejaké reči o kopačkách vôbec netýkali. „Nechcem vyzerať ako nejaký Gándhí, ale všetko má svoj zmysel. Aj sklamania. Veď keby ju nebol podviedol, nebola by teraz tu. A nespoznala by také úžasné baby, ako sme my. No nie?“ uškrnula sa Nora a pozdvihla pohárik. „Na nás. Na večnú krásu a nekonečnú inteligenciu.“ Baby sa zase začali rehotať ako zmyslov zbavené a navzájom si teatrálne pripíjali. Tie tri fľaše Martini, čo stihli stiahnuť, im už asi dobre udreli do hlavy. Po malom expozé začali debatiť o nejakej herečke, ktorú som nepoznala, a jej milencovi, akomsi režisérovi, ktorého som už dupľom nepoznala, tak som sa vytratila do kúpeľne a hodila si sprchu. Kým som vyšla, boli už preč. A od Lei ani len lístoček, kam išli, alebo kedy sa vráti. Nič. Mala som pocit, akoby sa mi vyhýbala. Akoby mi včera ukázala priveľa, a teraz to chce jednoducho vymazať. Ale to nejde! Nemôže byť niekto jeden večer na pokraji zrútenia a druhý úplne happy. Zabalila som sa do periny, a zaumienila si, že ju zajtra odchytím a bez vysvetlenia neodíde, keď mi zapípala smska. „Spíš už?“ Neznáme číslo. „Kto je tam?“ odpísala som. „Miki. Takže ešte nespíš .“ No, dedukcie mu idú. Ale kto to je... Miki, Miki... žeby Bonov majiteľ? Ale veď toho mám uloženého v mobile. A keď ma potrebuje, tak mi vždy zavolá. Načo tieto smsky? „Aký Miki?“ „Bono a Miki. Píšem zo súkromného čísla.“ Takže je to on. A čo chce? Nemám rada takéto vypisovačky – ako pubiška na pokeci. Keď nemôže spať, nech si zavolá na Linku dôvery. Neodpísala som. „Nemáš chuť ísť von?“ zapípalo po chvíli. Čo?! No nech sa na mňa nehnevá, ale je to fakt trápny pokus. Ako keby skúšal rad za radom čísla vo svojom telefónnom zozname – veď niektorá sa už len chytí. „Keby som mala chuť ísť von, neležím doma v posteli. Dobrú noc!“ „Prepáč. Len som ťa chcel vidieť. Dobrú noc.“ Ten chlap sa asi zase pohybuje vo svojej mimočasovej sfére. Alebo je to medzi týmito mladými dynamickými typmi normálne, vypisovať si smsky uprostred noci?