Odložený život
1 / 13
Zrejme už ako dieťa som si začala odkladať svoj život. Bol to spôsob akéhosi nedefinovateľného odďaľovania, odsúvaného uspokojenia. Ako sa to prejavovalo? Zmierila som sa s trpkou skutočnosťou, že nedostanem, čo chcem, určite nie v najbližšom čase a pravdepodobne nikdy. Vravela som si, že musím byť trpezlivá a čakať, možno sa mi to splní neskôr. Alebo nikdy. Uvažovala som aj nad možnosťou, že ak si nebudem robiť veľké nádeje a nebudem na to myslieť, jedného dňa sa dočkám. Kdesi hlboko vo svojom vnútri som verila, že kruh sa uzavrie a veci sa zreťazia do správnej postupnosti, že všetko zapadne na svoje normálne miesto, len musím vydržať. Tie odložené obdobia môjho života – prázdne miesta – však akýmsi čudným spôsobom vytvorili trhliny a v mozaike môjho života vznikli slepé škvrny s nedokončenými obrazmi. Tých prázdnych miest je viac než dosť. Ako ich zaplním? Čas sa kráti, ktovie, ako dlho budem ešte žiť. Som už starou mamou, mám štyri vnúčatá aj štyri pravnúčatá. Väčšina ľudí z mojej minulosti už nežije, nemá mi kto odpovedať na moje otázky. Snažím sa pozbierať aspoň čriepky spomienok a dať ich na papier, možno sa vynorí záblesk, ktorý zaplní prázdne miesto v mozaike...