Je to inak, mami...
3 / 5
Bolo to zvláštne, vždy sme sa s mamou rozprávali, no teraz sme sa rozprávali ešte viac.
„Prečo, mami?“ doberal som si ju. „Nič sa predsa nezmenilo, som stále taký istý.“
„Ale ja nie som taká istá, zlatko. Mám odrazu pocit, že o tebe nič neviem.“
V jeden večer sa ma spýtala, kto bol môj prvý. Bola zlatá, ako sa hneď po vyslovení tej otázky dostala do rozpakov.
„Prepáč, hlúpa otázka,“ ospravedlňovala sa. Rozmýšľal som, či jej mám povedať o stolárovi z babkinej dediny, nakoniec som sa rozhodol pre učiteľa slovenčiny.
„Ty si... to robil s učiteľom?“ zahabkala. V očiach mala strach.
„Ale nie,“ upokojoval som ju. „Len som bol do neho zamilovaný. Veď aj ty si určite do nejakého bola.“
„Máš pravdu, do učiteľa zemepisu. Krásny muž,“ zasmiala sa mama.
„Môj slovenčinár nebol krásny, mal len pekný hlas,“ zasníval som sa.
„Tak dobre, ale kto bol prvý?“
„Jakub. Spolužiak z výšky.“
„A dovtedy si nebol s nikým?“
„Nie. Nebol. Vždy som bol do niekoho zamilovaný, ale miloval som sa prvý raz až s Jakubom.“
Mama sa trochu zamrvila pri slove „miloval“.
„A potom?“
„Marko.“
Zalapala po dychu. „Čožeee? Marko?“
„Áno,“ pozrel som sa jej priamo do očí. Prudko sa začervenala. Skoro som videl, ako jej za čelom behajú myšlienky.
„Ale on sa predsa oženil.“
„Uhm...“
„Takže nebol homosexuál?“
„On je homosexuál, mami. Neviem, čo sa stalo. Povedal mi len, že sa musí oženiť, a už mi nič nevysvetlil...“
„Stretávate sa?“
„Nie.“
„Neprekáža ti, že sa ťa na to všetko pýtam?“
„Neprekáža. Keď skončíš, spýtam sa ja teba na tvoje lásky.“
„Taká skutočná bola asi len jedna. Tvoj otec.“
„Mrzí ma, že otec nepricestoval, keď ti bolo zle.“
Mama sklopila oči. „Je ďaleko, sám si povedal, že ho tá tvoja esemeska nezastihla, a on sa ozval hneď, ako mohol. No a vtedy som už bola v poriadku, nechcela som, aby letel...“
„Ja by som prišiel.“
„Viem, no otec je iný. Má nás rád, ale nie tak, ako si to predstavujeme my dvaja.“
Niečo ma vo vnútri zabolelo.
„Nie, mami, nemá nás rád. Má rád seba.“
Musel som jej to povedať. Pestovala si v sebe predstavu nejakej nesmrteľnej lásky a obety, stále ho ospravedlňovala, lenže ja som sa na to celé začal dívať odrazu inak. „Veľa som o tom premýšľal, mami. O tej jeho láske k nám a proklamovanej túžbe po slobode. Nesedí to, mami, človek si občas musí vybrať. Aj za cenu nejakej obety. Nemôže mať všetko.“
Mama sklonila hlavu. Objal som ju. „Musel som ti to povedať. Máš stále nutkanie stavať ho predo mnou do krásneho svetla. Nemusíš.“
„Povieš otcovi o... Michalovi? Alebo mu to mám povedať ja?“
Uvedomil som si, že som nikdy necítil potrebu zveriť sa otcovi tak ako mame. A nemal som ani pocit, že mu niečo zatajujem alebo že ho klamem. Možno to bolo preto, že bol stále preč. Alebo preto, že ON sa ma nikdy na také veci nepýtal. Jeho život pripomínal dokumentárny film. Zábery a zážitky z krajín, postrehy o cudzích ľuďoch a my dvaja s mamou sme boli len čosi viac ako štatisti.
„Nie, mami, nebudem mu zatiaľ hovoriť nič. Ale chcel by som Michala pozvať k nám na moje narodeniny.“
Mama súhlasila. Už išlo len o to, prehovoriť Michala...