Krásni a prekliati
1 / 6
Nespokojnosť
Vo štvrtok popoludní si Gloria s Anthonym zašli spolu na čaj do grilu v hoteli Plaza. Jej šaty lemované kožušinou boli sivé… „pretože k sivej musíte nosiť veľa farby,“ vysvetlila – a na hlave jej roztopašne sedela malá baretka, spod ktorej sa jej žlté kučierky vlasov vlnili v radostnej nádhere. V jasnejšom svetle sa Anthonymu zdalo, že celá jej bytosť je nevýslovne jemná – vyzerala taká mladá, mala sotva osemnásť; jej postava pod úzkou priliehavou sukňou, vtedy nazývanou puzdrové šaty, bola ohromujúco pružná a štíhla, a ruky, ani „umelecké“, ani krátke a hrubé, boli také drobné ako ruky dieťaťa. Keď vstúpili do sály, orchester vyhrával vzlykavú predohru k brazílskemu tancu maxixe, melódiu zvučiacu kastanetami a ľahučkými, trochu malátnymi husľovými harmóniami ako stvorenými pre nabitý zimný gril, hmýriaci sa vzrušenou záplavou študentov v povznesenej nálade z blížiacich sa prázdnin. Gloria si prezieravo zvážila niekoľko možností, kam si sadnúť, a na Anthonyho neveľkú radosť ho okľukami previedla k stolíku pre dvoch na opačnom konci miestnosti. Keď k nemu prišli, znova sa zamyslela. Sadne si napravo alebo naľavo? Ako sa rozhodovala, krásne oči a pery mala veľmi vážne a Anthony si opäť pomyslel, aké detinské je každé jej gesto; vychádzala z toho, že všetko, čo život prináša, patrí jej a môže si z toho vyberať a rozdeľovať to, ani čo by si neprestajne pre seba vyberala darčeky z nevyčerpateľného pultu. Duchom neprítomne chvíľu pozorovala tanečníkov a popod nos komentovala každú dvojicu, ktorá sa vo víre tanca k nim priblížila. „Tam je pekné dievča v modrom!“ – a keď sa Anthony poslušne pozrel – „Tam! Nie, za vami – tam!“ „Áno,“ prisvedčil bezmocne. „Veď ste ju nevideli.“ „Radšej pozerám na vás.“ „Viem, ale bola pekná. Ibaže mala hrubé členky.“ „Naozaj? – naozaj mala také členky?“ povedal bez záujmu. Dievča z dvojice tancujúcej blízko nich ju pozdravilo. „Ahoj, Gloria. Ó, Gloria!“ „Ahoj, moja.“ „Kto je to?“ spýtal sa. „Neviem. Niekto.“ Zachytila pohľadom ďalšiu tvár. „Ahoj, Muriel!“ Potom povedala Anthonymu: „To je Muriel Kaneová. Podľa mňa je príťažlivá, ibaže nie veľmi.“ Anthony sa uznanlivo uchechtol. „Príťažlivá, ibaže nie veľmi,“ zopakoval. Usmiala sa – ihneď ju to zaujalo. „Čo je na tom smiešne?“ spýtala sa dojímavo dychtivým tónom. „Vlastne ani neviem.“ „Nechcete si zatancovať“ „A vy?“ „Čo ja viem. Radšej seďme,“ rozhodla. „A rozprávajme sa o vás, však? Rada rozprávate o sebe, nie?“ „Áno.“ Zasmiala sa, keďže ju prichytil pri samoľúbosti. „Myslím, že vaša autobiografia by sa zaradila medzi klasické diela.“ „Dick tvrdí, že nemám nijaký životopis.“ „Dick!“ vykríkol. „Čo ten o vás vie?“ „Nič. Vraví však, že životopis každej ženy sa začína prvým vážnym bozkom, ktorý má cenu, a končí sa, keď jej posledné dieťa spočíva v náručí.“ „Hovorí zo svojej knihy.“ „Tvrdí, že nemilované ženy nemajú nijaký životopis – iba minulosť.“ Anthony sa znova zasmial. „Hádam nechcete tvrdiť, že nie ste milovaná!“ „Nuž, to by som nepovedala.“ „Tak prečo nemáte životopis? Ešte nikdy ste nezakúsili bozk, ktorý mal cenu?“ Keď vypustil tie slová z úst, ostro sa nadýchol, akoby ich chcel vtiahnuť naspäť. Takéto dieťa! „Neviem, čo myslíte tým, že ,má cenu‘,“ ohradila sa. „Bol by som rád, keby ste mi prezradili, koľko máte rokov.“ „Dvadsaťdva,“ povedala a vážne mu pozrela do očí. „Koľko ste si mysleli?“ „Asi tak osemnásť.“ „Práve sa chystám mať toľko. Nie som rada, že mám dvadsaťdva. Nenávidím to väčšmi ako čokoľvek na svete.“ „To, že máte dvadsaťdva rokov?“ „Nie. To, že starnem, a tak ďalej. A že sa mám vydať.“ „Nikdy ste nezatúžili vydať sa?“ „Netúžim mať zodpovednosť a starať sa o kŕdeľ detí.“ Očividne nepochybovala o tom, že všetko, čo má na jazyku, je svätá pravda. Takmer bez dychu čakal na jej ďalší postreh v presvedčení, že bude nadväzovať na ten predchádzajúci. Usmievala sa bez zjavnej radosti, ale prívetivo, a po chvíli vychrlila do priestoru medzi nimi poltucet slov: „Mám strašnú chuť na gumové cukríky.“ „Stačí povedať!“ Kývnutím ruky zavolal čašníka a poslal ho k pultu s cigarami. „Nehneváte sa? Zbožňujem gumové cukríky. Každý si zo mňa uťahuje, pretože vždy si jeden uchmatnem – keď nie je otecko nablízku.“ „Vôbec nie – kto sú všetky tieto deti?“ spýtal sa odrazu. „Poznáte ich všetky?“ „Nuž – nie, ale sú – no, odvšadiaľ, aspoň si myslím. Chodíte sem niekedy?“ „Veľmi zriedka. Nezaujímam sa nejako zvlášť o ,pekné dievčatá‘.“ Okamžite naňho sústredila pozornosť. Tanečníci pre ňu prestali existovať, uvoľnila sa na stoličke a spýtala sa: „A čo vlastne robíte so sebou?“ Vďaka koktailu Anthony túto otázku privítal. Mal náladu rozprávať sa a navyše chcel zapôsobiť na toto dievča, ktorého záujmy sa mu zdali tak dráždivo rýchlo miznúce – zastavila sa, aby sa popásla na pastvinách, kde by to nikto nečakal, hupkom sa prenášala ponad nesamozrejmé samozrejmosti. Chcel pred ňou zaujať pózu. Chcel pred ňu odrazu predstúpiť v nových a hrdinských farbách. Chcel ju vyburcovať z tej ľahostajnosti, ktorú prejavovala ku všetkému okrem seba. „Nerobím nič,“ začal a zároveň si uvedomil, že jeho slová akoby strácali ten nenútený pôvab, ktorým ich túžil obdariť. „Nerobím nič, pretože nič nie je hodné toho, aby som to robil.“ „Tak teda?“ Neprekvapil ju, ba ani ju neupútal, i keď ho určite pochopila, ak vôbec povedal niečo, čo bolo hodné pochopenia. „Uznávate lenivých mužov?“ Prikývla. „Myslím, že áno, ak sú šarmantne leniví. Nájde sa taký Američan?“ „Prečo nie?“ spýtal sa v rozpakoch. Ale Gloria sa mysľou odpútala od načatej témy a presunula sa o desať poschodí vyššie. „Otec sa na mňa hnevá,“ poznamenala nezaujato. „Prečo? Ale chcel by som vedieť, prečo by nemohol byť Američan šarmantne záhaľčivý,“ – jeho slová začínali znieť presvedčivo – „to mi nejde do hlavy. To – to – nechápem, prečo si ľudia myslia, že každý mladý muž by mal chodiť deň čo deň za nóbl robotou a najlepších dvadsať rokov života premrhať nejakou nudnou, nenápaditou prácou, určite nie altruistickou činnosťou.“ Zmĺkol. Pozorovala ho nepreniknuteľným pohľadom. Čakal, že bude súhlasiť alebo nesúhlasiť, no nevyjadrila sa nijako. „Vytvárate si vôbec niekedy názor na veci?“ spýtal sa trochu podráždene. Pokrútila hlavou, a keď odpovedala, očami späť k tanečníkom: „Neviem. Neviem nič o tom – čo by ste mali robiť, alebo čo by mal robiť hocikto iný.“ Zmiatla ho a pribrzdila tok jeho myšlienok. Ešte nikdy necítil takú naliehavú potrebu sebavyjadrenia a nikdy mu nestálo v ceste toľko prekážok. „Nuž,“ priznal ospravedlňujúco, „to neviem, pravdaže, ani ja, ale…“ „Rozmýšľam o ľuďoch iba v tom zmysle,“ pokračovala, „či sú na správnom mieste a či sa hodia do toho obrazu. Je mi úplne jedno, ak nerobia nič. Nevidím dôvod, prečo by mali niečo robiť; v skutočnosti ma vždy privádza do úžasu, keď niekto niečo robí.“ „A vy nechcete robiť nič?“ „Chcem spať.“ Na okamih zostal takmer taký ohromený, akoby to bola myslela doslova. „Spať?“ „Také niečo. Chcem jednoducho byť lenivá a chcem, aby niektorí ľudia okolo mňa niečo robili, pretože vtedy sa cítim príjemne a bezpečne – a chcem, aby niektorí nerobili vôbec nič, lebo vtedy vedia byť šarmantní a robia mi spoločnosť. Ale nikdy nechcem ľudí meniť alebo sa kvôli nim vzrušovať.“ „Ste taká svojrázna malá deterministka,“ zasmial sa Anthony. „Je to váš svet, či nie?“ „Nuž…“ zamyslela sa a vyvrátila oči dohora, „a prečo by nebol? Pokiaľ som – mladá.“ Pred posledným slovom urobila krátku prestávku a Anthony mal dojem, že najprv chcela povedať „krásna“. Celkom určite to mala v prvej chvíli na jazyku. Oči sa jej rozjasnili a on čakal, že sa na tú tému rozhovorí obšírnejšie. V každom prípade jej rozviazal jazyk – mierne sa k nej naklonil, aby zachytil jej slová. Ale povedala iba: „Poďme si zatancovať!“