Uplakaná jeseň
1 / 13
Dobehla k výťahu. Ako prvé jej napadlo, že žena len zamdlela. Ležala na chrbte s rozhodenými rukami a pohľadom upretým do stropu. Oči mala nehybné. Za tie roky, čo pracovala v zdravotníctve, už mala dosť skúseností, aby vedela, čo to znamená. Bola mŕtva.
Napriek tomu sa k nej sklonila. Pokožku na krku mala ešte teplú.
Skontrolovala pulz, no nenahmatala nič. Až teraz zbadala, ako jej spod tela vytiekol na dlážku tenký pramienok krvi. Zašmátrala vo vrecku. Zbytočne. Jej mobil ostal hore v sesterskej izbe.
Zrazu mala pocit, že za sebou počuje kroky. Od strachu ju zamrazilo v zátylku. Prudko sa otočila. Našťastie, nikto tam nebol. Napriek tomu cítila, ako jej po chrbte stekajú kropaje studeného potu.
Opatrne vyzrela von.
Chodba bola prázdna.
Keď stíšila dych, začula za rohom šramot. Niečo kleplo o dlážku.
Takmer nedýchala. Srdce sa jej divoko rozbúchalo. Tep pulzoval v spánkoch. Pokúšala sa samu seba presvedčiť, že si to len nahovára.
Bezúspešne. Naozaj počula tiché našľapovanie.
Ten, kto zabil tú ženu, je pravdepodobne ešte stále niekde tu. Premkol ju nevýslovný pocit hrôzy, keď si uvedomila, aká je tu osamelá.
Ďalej už nevydržala. Opustili ju posledné zvyšky rozvahy. Strach zvíťazil. Zo všetkých síl začala kričať.