Stenanie na okamih prestane. Potom sa znova ozve a teraz sa mi aspoň darí porozumieť niektorým slovám. „Pomoc... pomôžte mi... prosím.“ Zdá sa mi, akoby to bol ženský hlas. Obzerám sa okolo seba. „Haló! Kde ste?“ „Pomôžte... mi.“ Žalostivý hlas sa znova ozve kdesi tesne pri mojom lakti, akoby visel vo vzduchu. „Prosím... zachráňte... ma.“ Tentoraz už niet pochýb. Ten hlas vychádza zo zeme spod mojich nôh. Pozriem na ľadovú plochu hladkú ako zrkadlo a zbadám pod ním zmrznutú postavu. Z úst sa mi vyderie pridusený výkrik, myknem sa a rozpleštím na ľade. Bleskurýchlo sa pozviecham na kolená, aby som sa čo najrýchlejšie dostala z miesta, kde je tesne pod mojimi nohami pochovaná nejaká žena. Tvár má bielu ako plátno, ale vyzerá pod ľadom ako živá. Dokonca aj zmrznuté vlasy má rozhodené v ľade ako vejár. Keď znova prehovorí, sotva hýbe ústami. „Pomôž mi. Ony... už prichádzajú.“ Trasiem sa od hrôzy, no cítim aj ľútosť. Chcem pre ňu niečo urobiť, no v mojom vnútri zápasí túžba pomôcť jej so silným nutkaním zmiznúť odtiaľto, utiecť čo najďalej z tohto príšerného miesta, utiecť z Ničoty.