Príbeh Edgara Sawtella
1 / 7
V septembri mala Trudy už dosť čakární, tabuliek a testov, nehovoriac o výdavkoch a čase strávenom mimo psiarne. Celé leto si hovorila, že musí počkať, že jedného dňa jej dieťatko začne plakať a džavotať ako iné deti. Ale jej nádej neodvratne zhasínala. Niektoré noci nevedela od premýšľania zaspať. Ak lekárska veda nevedela dať odpoveď, existovali iné spôsoby, ako sa jej dopátrať. Jedného večera povedala Garovi, že potrebuje detskú výživu, zavinula Edgara do perinky, naložila ho do dodávky a odišla do mesta Popcorn Corners. Listy na stromoch ihrali všetkými odtieňmi červenej a žltej, kým Prímestskú cestu pokrývali hnedé, zošúverené listy, ktoré sa vo víroch zvítali okolo kolies auta. Keď zaparkovala pred starými, rozpadajúcimi sa potravinami, ostala sedieť v aute a hľadela na oranžový neónový nápis OTVORENÉ, ktorý svietil vo výklade. Vnútrajšok predajne bol jasne osvetlený a úplne prázdny až na šedivú starenu, ktorá sa týčila za pultom nehybne ako socha, vo zvráskavenej tvári odmeraný pokoj. Ida Painová, majiteľka. Vo vnútri hralo potichu rádio. Husľová melódia sa vo večernom vánku a v šeleste listov ledva dala počuť. Trudy zastala rovno pred veľkým skleným výkladom, a hoci ju Ida Painová musela vidieť, naďalej sedela ako sfinga, ruky zložené na kolenách. Kdesi horela cigareta. Trudy by ešte posedela v dodávke, ale bála sa, že niekto príde, a tak sa zhlboka nadýchla, pritisla si Edgara na hruď a vošla do obchodu. Potom však nevedela čo ďalej. Uvedomila si, že rádio prestalo hrať, nevedela však dostať zo seba ani hláska. Zo svojho trónu hľadela na ňu Ida Painová. Mala obrovské okuliare, ktoré jej znepokojivo zväčšovali oči. Pomaly žmurkla. Raz. Dvakrát. Trudy sa pozrela na Edgara schúleného v jej náručí a povedala si, že sem nemala vôbec chodiť. Keď sa zvrtla na odchod, Ida Painová prelomila ticho. „Daj, nech sa pozriem,“ povedala. Ida nevystrela ruky ani nevyšla spoza pultu a v jej hlase nebolo nič z láskavej babičky. Znela skôr ľahostajne, unavene, ale nie nepriateľsky. Trudy vykročila a položila Edgara na drevený pult, dohladka vyleštený od plechoviek a sklených pohárov so zaváraninami, ktoré sa na ňom od nepamäti striedali. Keď Trudy odtiahla od Edgara ruky, chlapec začal krútiť nohami a habkal naprázdno rukami, akoby vzduch bol z nejakej elastickej hmoty, ktorú ani jedna zo žien nevidela. Ida sa predklonila a prezerala si ho doširoka roztvorenými očami. Z nozdier jej vyšli dva sivé pruhy cigaretového dymu. Potom nadvihla jednu Edgarovu rúčku, na ktorej presvitali modré žilky, vystrela malíček pripomínajúci krídlo ošklbaného kuraťa a ďobla ním chlapca do stehna. Edgar doširoka roztvoril oči. Boli v nich slzy. Z úst mu vyšiel nečujný protest. Trudy videla desiatky doktorov, ako štuchajú do jej syna, a nebála sa, ale tento pohľad nemohla zniesť. Nahla sa dopredu, že si zoberie dieťa späť. „Počkaj!“ povedala Ida. Zohla sa a vtisla dieťaťu do dlane svoj vtáčí malíček. Detské pršteky sa okolo neho kŕčovito obkrútili. Ida sa celú večnosť nepohla. Trudy zabudla aj dýchať, no nakoniec prerývane vydýchla, vzala si Edgara do náručia a odstúpila od pultu. Na križovatke za výkladom sa objavili reflektory. Ani Trudy, ani Ida sa nepohli. Neónový nápis OTVORENÉ pohasol a vzápätí začali sliepňať svetlá na plafóne. Trudy rozoznávala v tme Idinu stareckú siluetu, ako naťahuje pred seba ruku a obzerá si malíček. Z reflektorov na ulici sa vykľulo kombi, ktoré sa prihnalo na nevydláždené parkovisko, zastalo a vycúvalo späť na asfaltovú cestu. „Nie,“ zašomrala Ida Painová s nádychom nezvratnosti. „Nikdy?“ „Môže používať ruky.“ Piskot pneumatík zanikol v tme. V neónovom nápise OTVORENÉ sa opäť začali hemžiť oranžové plazmové červíky. Svetlá zabzučali, zablikali a opäť sa rozsvietili. Trudy čakala na ďalšie vysvetlenie, ale pochopila, že stojí pred málovravnou vedmou. „To je všetko?“ Ida nemala viac čo povedať. „Ešte niečo?“