Drozdajka
2 / 7
Keď ustupujem od pekárne, do niečoho narazím, stratím rovnováhu a zadkom dopadnem na kus kovu zohriateho od slnka. Pokúšam sa prísť na to, čo to mohlo byť, a potom si spomeniem, ako dal nedávno Thread upraviť námestie. Pribudli na ňom kláty, praniere... a toto sú zvyšky šibenice. Je to zlé, veľmi zlé. Myseľ mi zaplavia obrazy, ktoré ma mučia vo dne aj v noci. Predstava, ako Peetu týrajú – topia, pália, režú, púšťajú mu do tela elektrinu, mrzačia ho a bijú – v snahe vytiahnuť z neho informácie o vzbure, ktoré nemá. Tuho privriem oči a usilujem sa mu na vzdialenosť stoviek kilometrov poslať myšlienky, telepaticky ho ubezpečiť, že v tom nie je sám. Lenže to nie je pravda. Peeta je sám a ja mu nemám ako pomôcť. Rozbehnem sa preč z námestia k jedinému miestu, ktoré nezničili plamene. Miniem trosky starostovho domu, kde bývala moja priateľka Madge. O nej ani o jej rodine neviem nič. Vzali ich vďaka postaveniu jej otca do Sídla, alebo ich ponechali napospas ohňu? Okolo mňa sa rozvíri popol, lemom sukne si zakryjem ústa. Nebojím sa, že vdýchnem dusivý popol, skôr ma desí predstava, z koho by mohol pochádzať. Tráva je spálená a popolavý sneh napadal aj tu, ale dvanásť domov v štvrti víťazov zostalo nepoškodených. Vbehnem do obydlia, v ktorom som prežila posledný rok, zaplesnem za sebou dvere a opriem sa o ne chrbtom. Vnútro domu vyzerá byť nedotknuté. Je tam čisto a desivé ticho. Prečo som sa vrátila do Dvanásteho obvodu? Ako mi táto návšteva pomôže nájsť odpoveď na otázku, pred ktorou niet úniku? „Čo si počnem?“ zašepkám do prázdna. Naozaj to neviem.