Primátor sa zadíval na hrubú zbierku zákonov viazanú v koži, čo ležala na stole. Premýšľal. „Tak čo, dohodneme sa?“ naliehal Wojkavič. Harvan sa rozhodol. Nič nepovedal, natiahol sa za telefónom. Zodvihol slúchadlo, vyťukal číslo klapky. „Viktor, viete, kde sedíme, treba upratať,“ povedal a položil. Stále hľadel na zbierku zákonov. Wojkavič sa preľakol. Nečakal, že by primátor zavolal niekoho tretieho; navyše ho privolal celkom zmeneným kovovým hlasom, tak ho ešte nikdy nepočul rozprávať. „Ak by sa mi náhodou niečo stalo... Pred budovou ma čakajú. Veľa ľudí ma sem videlo ísť. A tie nahrávky... dostali by sa von.“ Harvan nič nevravel, hrubá zbierka zákonov ho musela čímsi zaujať. Vedel, že Wojkavič klame. Keby ho vonku niekto čakal, Viktor by to už hlásil, bolo jeho úlohou sledovať ho a informovať primátora, ak by neprišiel sám. Wojkavič medzitým pookrial, úľak ho prešiel. Predsa len – je na mestskom úrade, je ešte len večer, tu sa mu nemôže nič stať, vonku sú davy ľudí, vyhráva hudba, tu by si nikto normálny nedovolil ublížiť mu. Za to, aby sem takto prišiel, dostal zaplatené, vysvetlili mu, čo presne má Harvanovi povedať, a on to splnil. Ak Harvan naozaj niečo zaplatí, dostane to on, Wojkavič, tak mu to povedali. Potešil sa, niečo také nerobil prvý raz. „Viete, pán Wojkavič,“ povedal Harvan kovovým tónom „na tom mieste, kde sedíte, zomrel Alexander Vokoš. Presne tam ho dostali tí ukrajinskí strelci, ktorých som najal, aby sem prišli a zabili ho.“ Zodvihol pohľad, zadíval sa mu do očí. „Viete prečo?“ Wojkavič neodpovedal, zaliala ho nová vlna potu, vstal, náhlivo sa vybral ku dverám. „Lebo bol špina. Tak ako vy,“ dopovedal Harvan a bez pohnutia civel pred seba, na prázdne miesto, kde bola pred chvíľou Wojkavičova hlava. Dvere sa otvorili, vošiel Viktor. Mal oblečenú uniformu mestských policajtov, no navliekol si aj kožené rukavice, aby sa pri upratovaní nezašpinil.