Vrhol som sa nahor, zachytil okraja podlahy a vytiahol sa na ňu. Oheň sa šíril aj do ostatných častí domu. Sarah musela byť so psami niekde po mojej pravici. Rozbehol som sa po chodbe, kontrolujúc izbu za izbou. Fotografie zhoreli v rámoch, takže po nich ostali iba roztopené čierne siluety na stene. Vtom sa mi preborila dlážka pod nohou a ja som sa od ľaku nadýchol dymu a plameňov. Rozkašlalo ma to. Padol som na koleno, kašlúc, lapajúc dych. Potom ma premohla zúrivosť, takže som zaťal zuby a napriek všetkému šiel ďalej. Našiel som ju v poslednej izbe vľavo. Kričala o pomoc. Psy zavýjali a skučali. Dvere boli zavreté, no ani som sa nezdržiaval ich otváraním. Kopol som do nich, až vyleteli z pántov. Sarah sa chúlila v kúte a psy sa tlačili k nej, aby boli čo najďalej od toho pekla. Keď ma uvidela, vykríkla moje meno a začala sa dvíhať. Naznačil som jej, nech ostane, ako je, a vošiel do izby práve vo chvíli, keď sa v jej strede zrútil masívny stropný trám. Zdvihol som ruku a poslal ho aj s prívalom plameňov naspäť k stropu. Prerazil ho aj so zvyškom strechy. Sarah to zmiatlo. Nechápala, čo sa deje. Skočil som k nej, jediným pohybom som prekonal azda sedem metrov hustých plameňov, ktoré mi absolútne nič nespravili. Psy mala pri nohách. Buldoga som jej strčil do náručia a retrievera som zobral sám. Druhou rukou som jej pomohol vstať. „Ty si prišiel,“ vzdychla. „Nikto a nič ti neublíži, kým som tu,“ povedal som jej.