Emine slzy
1 / 2
„Nechoď, nemusíš,“ zastavila ho ticho Ema, ale neobzrela sa. Práve prekladala z horúceho plechu do veľkej misy linecké koláčiky. Adam sa zháčil, opatrne sa vrátil späť. Nerozhodne jej postál za chrbtom. Okolo nich sa vznášala vôňa vanilky a Ema ňou nádherne voňala. Teplá rúra rozhorúčila celú kuchyňu. Ema prestala pracovať, pretože ho cítila za sebou. Bola to zvláštna situácia. Pomaly a váhavo sa k nemu obrátila. Adam sa jej pozorne zahľadel do očí, chcel vedieť, ako to vlastne myslí. Prvý raz odvtedy, čo sa vrátil domov, nevidel v jej tvári pohŕdanie a hnev. Stretol sa len s neuveriteľne krásnymi mandľovými očami svojej ženy. Potešil sa. O takých sníval.