Lietajúca lekárka
1 / 7
Cassie usudzovala, že by sa mal každý lekár raz ocitnúť v koži pacienta, ktorý leží na operačnom stole. Vedela, že kyretáž je jednoduchý zákrok, a vôbec nebola nervózna. Doktor Hatfield sa správal odmerane, no ohľaduplne. Romla ju ohlásila pod menom Mary Stewartová. Hatfield jej nedával osobné otázky, na nič sa nepýtal. „Naozaj ten zákrok chcete podstúpiť?“ Ani na okamih nezaváhala. „V tejto chvíli si dieťa neželám.“ „Musíme vás vyšetriť a zistiť, v akom ste štádiu.“ „Som medzi tretím až piatym týždňom,“ odvetila. Zdvihol obočie. „Ste si tým istá?“ „Výsledok testu bol pozitívny.“ Králik zdochol. „Vysvetlím vám, čo s vami budeme robiť.“ Chcela ho zahriaknuť slovami Nemusíte! Sama som vykonala niekoľko kyretáží – nikdy to však nebolo kvôli prerušeniu neželaného tehotenstva. No predstierala, že sa dozvedá čosi celkom nové, a počúvala. Jeho výklad sa jej páčil. Aj ona mala svojim pacientom viac vysvetľovať – azda by tým aspoň trocha zmiernila ich obavy. Napokon dodal: „Môžem vám predpísať pesar? Určite nebudete chcieť znova podstúpiť potrat.“ V dispenzári v Augusta Springs mala tucty pesarov, no odvetila: „Áno, ďakujem.“ A potom: „Nerada by som sa zase ocitla na operačnom stole.“ Ešte nikdy nebola v narkóze. Usilovala sa čo najdlhšie ostať pri vedomí, chcela si zapamätať všetko, aby sama odteraz lepšie mohla vnikať do pocitov svojich pacientov. No keď stratila vedomie, neskôr si spomenula, že v tých chvíľach ju ovládol jedine hnev voči Blakovi. Azda kdesi ďaleko naozaj bojuje na fronte, no spoločný dlh musí zaplatiť sama. A uvedomila si, že takto to bolo a bude, čo svet svetom stojí. „Sviniari!“ zvolala nahlas. Keď precitla, zazrela na stene hodiny, a hoci sa úporne usilovala zaostriť zrak, nerozpoznávala na nich číslice. Tichý hlas jej povedal: „Niekoľko hodín sa budete cítiť ako omámená, preto pokojne ležte! Vaša priateľka si príde po vás okolo štvrtej.“ Lekár sa k nej vrátil krátko pred štvrtou. „Už je tu Romla. Ešte dva dni ostaňte v posteli, môžete krvácať. Keby nastali nejaké komplikácie, zavolajte mi! Ak sa v priebehu dvadsiatich štyroch hodín zotavíte, môžete sa vrátiť domov.“ „Neviem, ako sa vám mám poďakovať.“ Aspoň pocit nevoľnosti sa stratil. „Viete, čo pokladám za najväčšie trápenie? Keď sa niečo stane môjmu dieťaťu. Po druhé, keď na svet príde neželané a nemilované dieťa. A po tretie, keď sa žena stane doživotne zajatkyňou chvíľkovej vášne. Som rád, že som vám pomohol. Nabudúce buďte opatrnejšia! Pesar máte v tejto škatuľke. Používajte ho.“ Vľúdne sa usmial. „A odovzdajte pozdrav doktorovi Adamsovi. Je to skvelý človek.“ Romla už na ňu čakala. „Poďme, uložím vás do postele; na čítanie som vám nachystala dobrú knihu. Zakrátko sa z toho pozviechate. Ako sa cítite?“ „Trocha sa mi podlamujú nohy. Inak sa to dá vydržať. Vôbec nič ma nebolí. Ani nevoľnosť už necítim.“ Zákrok bol naozaj veľmi ľahký.
Ráno už bola takmer vo svojej koži. Ba na raňajky vstala. Roger už odišiel do práce; Romla jej pripravila čaj, ovsenú kašu a pomarančovú šťavu. Aj Pam a Terry už boli v škole. Cassie Pamelu ani nevidela, no azda si to Romla neželala. Kým Cassie raňajkovala, Romla pri stole s ňou popíjala kávu, občas vstala a zdvihla nejakú pohodenú hračku alebo smietku. „Rada by som bývala vo veľkom dome. V priestrannejších izbách neporiadok aspoň tak nekole oči.“ „Neuvažovali ste, že by ste sa niekde zamestnali? Potom by ste si mohli dovoliť aj väčší dom,“ prehodila Cassie. „Viem, že plat policajta nie je bohvieaký.“ „Aby som sa zamestnala?“ Romla upadla do rozpakov. „Čo by som robila? A Rogera by od jedu rozpučilo.“ „Prečo? Vari mu lepšie vyhovuje, keď vysedávate doma, ustavične iba upratujete a cítite sa nespokojná?“ Romla sa zasmiala. „Rozpučilo by ho od jedu,“ opakovala. „A navyše, čo by som robila?“ Cassie na ňu pozrela. „Porozmýšľajte o tom.“ „Hneď by bol oheň na streche,“ doložila Romla. „A preto sa radšej o to ani nepokúšam.“ „Podľa môjho názoru nie je spravodlivé vyčítať mužovi, že nezarába viac, keď aj žena si môže čosi privyrobiť a vlastne kúpiť všetko, čo potrebuje. Roger je policajt. Chce robiť policajta. Zaiste ho trápi, že nezarobí viac, no keby ste mu naznačili, aby si hľadal iné zamestnanie, rozhorčí ho to.“ Romla chvíľu na Cassie uprene hľadela. Potom vstala a začala z kávového stolíka odpratávať nádoby. „Viete, aké je otupné v jednom kuse utierať prach, prať, umývať riady a rozmýšľať, čo zajtra uvarím? Počúvam, čo mi rozprávajú deti, počúvam, čo mi rozpráva manžel, a to je vlastne celý môj život.“ „A kto počúva vás?“ Romla sa usmiala. „Vy.“ „Uspokojujete sa v živote všednými drobnosťami, no zrejme by ste potrebovali viac príležitostí a viac podnetov, ktorými by sa vám myseľ zapodievala.“ „Božemôj.“ Romla si zase sadla a na chvíľu chytila Cassie za ruku. „Poznáme sa sotva dvadsaťštyri hodín, a ešte nikto tak hlboko nenazrel do môjho vnútra a neodhalil, čo sa tam skrýva.“ Položila si ruku na prsia. Na chvíľu zavládlo ticho. „Niekedy sa ma zmocňuje úzkosť,“ pokračovala Romla. „Lámem si hlavu, čo mi vlastne chýba, že nie som šťastnejšia. Mám dve milované deti. Verného manžela. Vychovali ma vo viere, že mi k šťastiu stačí manželstvo a materstvo, a predsa nie som spokojná. Vari tu nehrajú až takú veľkú úlohu peniaze. Chcem niečo dosiahnuť, hoci ani presne neviem, čo by to malo byť. Zisťujem, že muž všetko vyriešiť nemôže.“ „Súhlasím,“ dodala Cassie, keď dopila posledný dúšok čaju. „Aspoň nie váš muž.“ Romla sa strhla. Cassie si zahryzla do pery. „Preboha, Romla, prepáčte! Vôbec som to tak nemyslela. Chcela som iba povedať...“ Cassie očervenela ako rak, zamrzelo ju, že jej také niečo vykĺzlo pred osobou, ktorú sotva pozná. „To nič,“ povedala Romla. „Hovoríte nahlas veci, na ktoré ustavične myslím. Áno. Roger príde domov a iba kvočí na zadku, prípadne so susedom ide triafať krúžkami... zhovárame sa výlučne o deťoch... nikdy nie o tom, čo v skutočnosti cítime. Viete, do čoho som sa zaľúbila? Do jeho uniformy. Mala som sedemnásť rokov a on dvadsaťtri, videla som ho, ako na križovatke usmerňuje dopravu, zazdalo sa mi, že som väčšieho krásavca ešte nevidela, a všemožne som sa usilovala, aby si ma všimol. Netušila som, že pod tou uniformou je až taká prázdnota. Ježišmária, to som nemala povedať! Nemám najmenšie právo čo len v myšlienkach niečo podobné vysloviť!“ „Len o tom premýšľajte,“ radila jej Cassie. Vtom sa ozval telefón. Romla sa po chvíli srdečného rozhovoru vrátila z obývačky. „Chris chce s vami hovoriť.“ Jeho hlas v slúchadle znel zdvorilo a sprevádzal ho praskot. „Zišlo mi na um, že si overím, či ste v poriadku.“ „Cítim sa dobre. Pravdepodobne pozajtra sa vydám na spiatočnú cestu.“ „Výborne. Chcel som sa iba ubezpečiť, či nevznikli nejaké komplikácie.“ „Vážim si všetko, čo ste pre mňa urobili, Chris. A vaša sestra je fantastická.“ „Predpokladal som, že si s Romlou porozumiete.“ Spojenie sa prerušilo. Keď sa Cassie vrátila do jedálne, Romla povedala: „Nič by sa nestalo, keby ste strávili celý deň v posteli. Deti prídu domov až podvečer. Ja musím ísť na nákupy. Budete tu mať pokoj a ticho.“ Cassie jej za to bola vďačná. Romla s nákupnou taškou sa už zberala na odchod, no zrazu mykla hlavou tak prudko, že jej vlasy padli do tváre, a povedala: „Hádam vy a Chris...“ Cassie zdvihla ruku. „Nech vám také niečo ani na um nezíde, Romla! Sotva vášho brata poznám. Patríme do tej istej profesie – to je všetko. Okrem toho, zaľúbená som do niekoho iného.“ „Vyslovila som iba zbožné želanie,“ precedila Romla a hlučne zatvorila dvere. Cassie pri predstave, že by Chris Adams mohol byť jej milencom, vystrúhala grimasu. S tým mužom s kamennou tvárou? Chris Adams síce trocha zmäkol, no sotva môže v jej predstavách súperiť s mužmi, ktorých doteraz poznala. Je chladný. Bez vášne. Nevedela si Chrisa Adamsa predstaviť, ako sa s nehou dotýka nejakej ženy. Isabel jej bolo ľúto, čudovala sa, že tak dlho s ním vydržala. No zároveň si uvedomovala, že kedykoľvek ho videla v spoločnosti Isabel, správal sa k nej ako pozorný, trpezlivý, oddaný manžel. Isabel obsluhoval, a hoci už chradla, plnil jej každé želanie.
O dva dni sa Cassie už viezla v autobuse do Augusta Springs. Dúfala, že doma ju čaká list od Blaka. O chvíľu sa nemala na čo dívať. Mestá, v ktorých sa nakrátko zastavili na občerstvenie, ju nezaujali. Bolo ich poskromne, medzi nimi značná vzdialenosť; celé stovky míľ cesty na západ a potom sčasti aj na juh boli iba osady, ktoré si ani toto označenie nezaslúžili. Pripomínali Yancannu. Zopár budov a dosť. Niekde aj škola. Obchod s miešaným tovarom, patriaci takmer vždy firme Teakle a Robbins. Oprávnene to tu nazývajú koncom sveta, zišlo jej na um. Tu sa už naozaj končia všetky cesty, a Augusta Springs jej teraz prichodili ako stred vesmíru. Prišla sem pred vyše rokom, no až teraz si uvedomila, v akej odlúčenosti od ostatného sveta žije. V noci podriemkavala, iba chvíľami celkom zaspala. Kde je Blake? Netuší, že sa v tejto chvíli vezie uprostred pustatiny v autobuse, že sa vracia po zákroku, ktorým si dala odňať jeho dieťa. Podistým si ju Blake predstavuje, ako lieta za pacientmi, večeria u Addieho, alebo ordinuje v Tookaringe. Netuší, čo práve podstúpila. Blake sa teraz zrejme podrobuje výcviku. Niekde na poľnom letisku v Škótsku alebo Írsku... Írsko, Fiona. Vari doteraz Fiona trčí ako väzeň v Írsku? Ešte sa nevydala na spiatočnú cestu? Preboha – Blake, Sam, Fiona... všetci odišli! Už jej naozaj nikto neostal? Pravdaže, Horrie a Chris. Dobre, azda by sa vedela zblížiť s Betty. Aj s ošetrovateľkami, najmä s Claire, keď sa Sam s ňou zosobáši. Mužov nepotrebuje. V jej srdci sa hlboko usídlil iba Blake. Myslí na ňu v tejto chvíli? Azda jej v kasárni píše list. Alebo popíja s kamarátmi, smeje sa pred nástupom do boja? Nie, pravdepodobne do bojových akcií ešte nelieta. Veď doteraz tam pobudol čosi vyše mesiaca. Prečo sa ich výcvik neuskutočňuje v Austrálii? Až potom ho mali poslať do Anglicka, odkiaľ bude podnikať letecké nálety na Nemecko. Panebože, ešte nikoho tak nemilovala, a zrazu netuší, kde by ho našla. Ba ani nevie, kam mu napísať. Len čo sa Cassie vráti domov, každý večer si poznačí pár riadkov, a keď konečne zistí, ako sa dá s Blakom spojiť, tie písačky mu pošle naraz. Potom už každý večer mu napíše celý list a odošle mu ich raz do týždňa. Blake, čakám na Teba. Budem na Teba čakať, i keby som mala čakať celú večnosť. Milujem Ťa. Pri každom kroku na Teba myslím a nosím Ťa vo svojom srdci. Stal si sa súčasťou mojej bytosti. To je pravda. Ktovie, či to bez neho vydrží. Kým jej nevstúpil do života, vlastne ani skutočne nežila. S privretými očami si pripomenula, ako sa jej dotýka rukami, perami. Predstavila si, ako ležia vedľa seba a pritískajú sa nahými telami, ako mu kreslí na rameno obrazce, a on sa jej bozkami zabára do šije. Pripomenula si slová, ktoré jej vtedy šepkal, slová lásky... vystrela sa a otvorila oči. Povedal jej niekedy: „Milujem ťa!“? Akosi sa nemohla na to rozpamätať. Nepochybne sa o tom zmieňoval. Každým slovom, každým činom, každým dotykom... každým pohľadom, ktorý na ňu upieral. V živote nikto na ňu takto nehľadel – mala dojem, že pozná každú jej myšlienku, vstupuje jej až do hĺbky duše. Keď do nej vnikol, stali sa zrazu jedným telom. Nebola to romantická predstava; bola to skutočnosť. Splynuli. Nikto na svete im nesiahal ani po členky. Aj on to takto vnímal. Boli ako očarení. Znova zatvorila oči. Určite jej povedal, že ju miluje. Nijako tieto slová nemohla vyloviť z pamäti. Koniec koncov, na tom nezáleží. Svoje city jej dával najavo činmi. No rada by o nich vo svojom srdci nosila hmatateľnejší dôkaz. Rada by ich mala potvrdené aj slovami. Keď ráno dorazili do Augusta Springs, nebola vstave odhadnúť, či jej skľúčenosť vyplýva z podstúpených fyzických útrap, alebo z neschopnosti spomenúť si, či jej Blake niekedy povedal, že ju miluje.