Zdesene sledujem červené škvrny na mojej hrudi. Cucfleky?! Ja mám cucfleky! Som vydatá za jedného z najváženejších podnikateľov v Štátoch a on mi urobil hlúpe cucfleky. Ako to, že som nevnímala, že mi ich robí? Cítim, ako červeniem. Faktom je, že to viem úplne presne – pán Orgazmus na mne totiž práve uplatňoval umenie jemnej sexuálnej motoriky. Moje podvedomie vykukne spoza svojich polmesačných okuliarov a nesúhlasne zamľaská, zatiaľ čo moja vnútorná bohyňa ďalej drieme v kresle – v úplnom bezvedomí. Zízam na svoj odraz v zrkadle. Moje zápästie lemujú začervenané podliatiny od pút. Niet pochýb o tom, že sa z nich stanú modriny. Skúmam aj členky – ďalšie podliatiny. Pri všetkých rohatých, vyzerám, akoby som sa priplietla do nejakej nehody. Znovu sa na seba pozerám a pokúšam sa nejako vstrebať to, ako vyzerám. Moje telo je zrazu také iné. Od tej doby, čo som spoznala Christiana, sa pozvoľna mení... zoštíhlela som a tiež som sa dostala do kondície, vlasy mám lesklé a starostlivo zastrihnuté. Na rukách mám manikúru a na nohách pedikúru, obočie upravené a krásne tvarované. Prvýkrát vo svojom živote som ako zo škatuľky – až na tie odstrašujúce odtlačky lásky. Na to, kde všade som ako zo škatuľky, teraz nechcem myslieť. Teraz som totiž poriadne naštvaná. Ako sa opovažuje takto si ma značkovať? Ako nejaký pubertiak. Za celý ten čas, čo sme spolu, mi nikdy cucflek neurobil. Vyzerám fakt príšerne. A viem presne, prečo to urobil. Poondiaty maniak. Tak! Moje podvedomie si zakladá ruky na prsiach – tentoraz to vážne prehnal. Ráznym krokom opúšťam kúpeľňu a mierim priamo do šatne umiestnenej hneď oproti a dávam si pritom dobrý pozor, aby som ani letmo nemihla jeho smerom. Dávam si dole župan a obliekam sa do športových nohavíc a tielka. Rozpletám si vrkoč a rozčesávam strapaté vlasy kefou z malej toaletky. „Anastasia,“ volá na mňa Christian a ja počujem, aký je neistý. „Si v poriadku?“ Ignorujem ho. Či som v poriadku? To teda nie som. Po tom, čo mi urobil, pochybujem, že si na seba po zvyšok medových týždňov vezmem plavky vcelku, nieto vrchný diel niektorých z mojich nechutne drahých bikín. To pomyslenie ma zrazu úplne dopáli. Čo si to dovoľuje? Ja mu dám, si v poriadku, vypením a chytí ma zlosť. Aj ja sa viem správať ako pubertiačka! Cestou späť do spálne po ňom hodím kefu, otáčam sa a odchádzam – aj tak mi pritom neunikne jeho šokovaný výraz a blesková reakcia, kedy zdvíha ruky, aby si kryl hlavu, takže sa kefa bez efektu odráža od jeho predlaktia na posteľ. S dupotom vybieham von z kajuty, mierim hore po schodoch a ďalej na palubu, po ktorej mašírujem až na čelo lode. Potrebujem nejaké miesto, kde by som vychladla. Je tma a vzduch je vlažný. Teplý vánok nesie z pobrežia vôňu Stredomoria s príchuťou jazmínu a bugénvileí. Fair Lady bez námahy brázdi pokojné vody kobaltovo-modrého mora. Opieram sa lakťami o drevené zábradlie a hľadím ku vzdialenej pevnine, na ktorej sa mihajú a poblikávajú malé svetielka. S hlbokým nádychom sa začínam pomaly upokojovať. Viem, že za mnou stojí skôr, kým ho počujem. „Si na mňa naštvaná,“ konštatuje šeptom. „Nehovor, Sherlock!“ „Ako veľmi?“ „Myslím, že na stupnici od jednej do desiatich som na päťdesiatke. Stačí?“ „Až tak?!“ vypustí prekvapene i ohromene zároveň. „Hej. Som vytočená do nepríčetnosti,“ osopím sa na neho. Ďalej nič nehovorí, a keď sa k nemu otáčam, zisťujem, že na mňa upiera ten svoj nečitateľný pohľad. Ale ja z jeho výrazu a podľa toho, že sa ani nepokúša sa ma dotknúť, poznávam, že stráca pôdu pod nohami. „Christian, musíš prestať s tou ustavičnou snahou prinútiť ma k poslušnosti. Vyjadril si sa úplne jasne už na pláži. A veľmi účinne, ak si spomínam.“

© Fifty Shades Ltd 2011