Brieždenie v Dženíne
1 / 2
Boli zasnúbení mesiac a stretávali sa každý deň. Mádžid prichádzal za brieždenia, ktoré malo pre Amál od detstva magický význam. Len čo začalo svitať a začula jeho kroky, od vzrušenia sa jej rozbúchalo srdce. Ponáhľal sa k nej, tešil sa na iskierky vášne v jej hlbokých čiernych očiach. Museli si dávať pozor a držať svoje vášne na uzde. Nesmeli sa objímať ani bozkávať, aby nepoškvrnili Fátime a Júsufovi dobrú povesť. Pred svadbou museli snúbenci dbať na slušné správanie. Zhovárali sa o bežných veciach, len aby počuli hlas milovaného. Mádžid sa nevedel nabažiť lásky k Amál. Miloval jej vrásky v kútikoch očí, keď sa naňho ľúbezne usmiala. V jej prítomnosti od vzrušenia prudko dýchal. Keď boli spolu, čas plynul rýchlo. A keď sa nevideli, zdalo sa im, že sa vlečie. Ich láska sa prehlbovala. Už sa nepotrebovali zhovárať. Slová boli zbytočné. Tíško si šepkali slová vyznania. Občas sa usmiali alebo rozosmiali, ich duše sa spoznávali. Keď vyšli prvé lúče slnka, pomodlili sa spolu rannú modlitbu. Slnko vyšlo na oblohu a vrhalo tiene na dve modliace sa telá. Potom sa museli rozlúčiť. „Prídeš za mnou po práci?“ pýtala sa ho každé ráno. Zakaždým dostala tú istú odpoveď: „Inšalláh.“ Ak Boh dá.