Vraví sa, že dvakrát nevstúpime do tej istej rieky. Asi preto, že voda, ktorá pretečie jej korytom, sa už nikdy nevráti ku prameňu. Asi nič v živote nie je také isté a zákony prírody majú svoje pravidlá. Aj keby ste robili to isté na rovnakom mieste, rovnakým postupom, v rovnakom čase a z rovnakých pohnútok. Nikdy by to nebolo to isté! Smola? Neviem, asi to tak má byť. „ Ako sa cítite kolegyňa?“ primárka Staňová stála pri mojej posteli a za ňou Gabi. S rukami vo vreckách a s novým účesom. Kedy sa stihla dať ostrihať? „ Máme výsledky z toxikologického screeningu,“ už mi nehrozila mlčky prstom. Rozprávala sa so mnou. „ Sú negatívne,“ vyhýbala som sa priamemu pohľadu do jej studených očí. Mala ich ako had. Tmavé a meravé. „ CT mozgu, EEG, EKG, analýzu krvných plynov, diferenciálny krvný obraz, ostatné krvné testy. Všetko v norme, až na... „ Inzulín,“ cítila som sa trápne. Rýchly inzulín, ako sa mu hovorí, keď si ho pichnete rovno do krvi. „ Inzulín. Máte šťastie, že ste sa prebrali z hypoglykemickej kómy tak rýchlo. Máte šťastie, že ste sa vôbec prebrali. Mohlo to dopadnúť aj inak. Vám, kolegyňa, nemusím vysvetľovať prečo.“ Gabi sa tvárila vážne. Prehodila niečo v zmysle vitaj späť a uvoľnila primárke cestu ku dverám. Vitaj späť znelo síce optimisticky, ale len čo primárka Staňová zavrela dvere na nemocničnej izbe, začala som sa obzerať okolo seba. Izba mala na oknách mreže, vedľajšia posteľ zboku sieť a pacient ruky priviazané o posteľ. Rovnako ako ja! „ Zatvorené oddelenie?“ Gabi prikývla. „ Nie som blázon.“ Klinika psychiatrie bolo to najhoršie, čo sa mi po tom všetkom mohlo stať. Ležať na zatvorenom oddelení psychiatrie bola už silná káva. Preložili ma sem z JIS-ky potom, ako ma stabilizovali a čiastočne som sa začala preberať. Dávka inzulínu nebola smrteľná. Nebola ani príliš vysoká. Bola tak akurát. „ Je to recidíva. Ľutujem.“ „ Chcem ísť na interné. Preboha, Gabi, veď sa zas až tak veľa nestalo!“ „ Staňová tak rozhodla.“ „ Potrebujem na záchod, uvoľni mi ruky, “ naliehala som. „ Zavolám sestričku!“ Jej hlas znel cudzo. Príliš oficiálne. Nebol v ňom ani náznak priateľstva, súcitu. Lekárka na vizite svojej pacientky. „Prídem po večernej vizite. Mám službu. Porozprávame sa,“ chcela ma pohladiť po hlave. Z celej sily som ňou mykla. „ No, napríklad, pre takéto reakcie ostaneš nejaký čas tak, ako momentálne si. Robíme to so všetkými pacientmi, ktorí...“ „ Ktorí čo?“ „ Ktorí mali to šťastie a vrátili sa späť. Do života. Porozmýšľaj silno nad sebou. Potrebuješ to.“ Cítila som sa slabá, ale bola som pri plnom vedomí. Dokázala som otvoriť oči, reagovať na bolestivé podnety, rozprávala som. Sem tam sa vyskytol trhavý pohyb dolných končatín, tras pravého očného viečka a trochu ťažšie sa mi dýchalo. To čo som vyviedla pred pár dňami v nočnej, sa už ututlať nedalo. Našli ma ležať na lekárskej izbe. Vedľa mňa striekačka s ihlou a v koši na biologický odpad prázdna ampulka od inzulínu. V ten deň nemal nijaký pacient indikovaný inzulín. Inzulín, ako taký, sa na našom oddelení podával iba málokedy. Bola to železná rezerva, ktorá tu ostala po nejakom diabetikovi. Snažila som sa nadvihnúť, aby mi sestrička mohla podložiť pod zadok misu. Oprela som sa celou silou o predlaktia, ale zradili ma. Spolu so staničnou sestrou, ktorú si službukonajúca zavolala na pomoc, sa im podarilo nadvihnúť ma. Dohromady som vážila sotva štyridsať kíl. Šlo to ľahko. Videla som, ako sa na seba pozreli. Vymenili si rozpačité pohľady a položili podo mňa misu. „ Zazvoňte po vykonaní potreby na zvonček. Máte ho nad hlavou.“ Uvoľnili mi pravú ruku z remeňa a čosi si ukazovali. Cez otvorené dvere na chodbu som počula hlas primárky, ako sa rozpráva s Gabi. Tá v jednom kuse čosi opakovala Staňovej. Argumentovala, akoby sa ju snažila o niečom presvedčiť. Počula som hrkotať kolieska vozíka, ktorým pacientom rozvážali stravu. Studenú neslanú a nemastnú stravu, ktorú potom nedotknutú brali spať a končila vo veľkých plechových kanistrách. Zachytila som večerné správy z rádia a hlas mladého lekára, ktorému práve padla. „ Krásny víkend vospolok, užite si službu. Ja si idem užívať život na slobode.“ Zavrela som oči a rozplakala sa. V tej chvíli som si natvrdo uvedomila, čo som spôsobila. Čo za bič som si na seba uplietla a ako hrozne som ublížila. A nielen sebe.