... Veronika nevedela, ako dlho spala. Spomenula si, že v jednej chvíli sa prebrala - ešte vždy mala v ústach a v nose hadičky z prístrojov, čo ju udržiavali pri živote - a počula hlas, ktorý jej vravel: "Mám ťa masturbovať?" Ale teraz, keď sa s očami dokorán rozhliadala po izbe okolo seba, nevedela, či to bola skutočnosť, alebo len halucinácia. Okrem toho hlasu si nevedela spomenúť na nič, vôbec na nič. Hadičky jej už odstránili, no ešte vždy mala v celom tele napichané ihly, k hlave a k srdcu jej viedli káble a ruky mala priviazané. Bola nahá, prikrytá iba plachtou, a bolo jej zima. No rozhodla sa, že sa neozve. Malý priestor oddelený zelenou plentou zapĺňali prístroje jednotky intenzívnej starostlivosti, posteľ, na ktorej ležala, a jedna biela stolička - a sedela na nej zdravotná sestra a čítala nejakú knihu. Táto žena mala tmavé oči a hnedé vlasy. No aj tak si Veronika nebola istá, či je to tá istá žena, s ktorou sa pred niekoľkými hodinami - či dňami? - rozprávala. "Môžete mi odviazať ruky?" Sestra zdvihla oči od knihy, sucho odsekla "nie", a čítala ďalej. Žijem, pomyslela si Veronika. Všetko sa začne odznova. Nejaký čas tu ostanem zatvorená, kým doktori neusúdia, že som úplne normálna. Potom ma prepustia a ja opäť uvidím ľubľanské ulice, okrúhle námestie, mosty, ľudí, chodiacich po uliciach do práce a zase z práce. Keďže ľudia vždy majú tendenciu pomáhať druhým - len aby sa cítili lepšími, než v skutočnosti sú -, prijmú ma nazad do knižnice. Časom znova začnem chodiť do tých istých barov a klubov, debatovať s priateľmi o nespravodlivosti a problémoch sveta, pôjdem do kina alebo člnkovať sa na jazero. Vybrala som si tabletky, takže nie som zohavená: som naďalej mladá, pekná a inteligentná - a takisto ako predtým, nebude pre mňa ťažké nájsť si milencov. Budem sa s nimi milovať u nich doma alebo v lese, budem cítiť určitú rozkoš, ale krátko po orgazme sa zase vráti pocit prázdnoty. Už sa nebudeme mať o čom zhovárať a takisto on ako ja budeme vedieť, že prišla chvíľa nájsť si nejakú výhovorku, - ako napríklad "už je neskoro" alebo "zajtra musím zavčasu vstávať" - a rozídeme sa čo najrýchlejšie, ani nepozrieme jeden druhému do očí. Vraciam sa späť do svojej izbičky v kláštore. Pokúšam sa čítať nejakú knihu, zapnem si televíziu a pozerám stále rovnaké programy, nastavím si budík, aby som sa zobudila presne o tej istej hodine ako deň predtým, mechanicky vykonávam úlohy, ktorými ma poverili v knižnici. Jem obložený chlebíček na tej istej lavičke v záhrade oproti divadlu, spolu s inými ľuďmi, ktorí tiež chodia desiatovať na tie isté lavičky a takisto hľadia do prázdna, predstierajúc, že rozmýšľajú nad niečím veľmi dôležitým. Potom sa vrátim na pracovisko, počúvam reči o tom, kto s kým chodí, kto má aké problémy, že nejaká žena plakala pre svojho manžela - a mám pocit, že mi je mimoriadne dobre, som pekná, mám zamestnanie, pomilujem sa, s kým sa mi zachce. Večer si zase zájdem do nejakého baru a všetko sa začne odznova. Moja mama - ktorú môj pokus o samovraždu určite úplne zdrví - sa z toho spamätá a znova sa začne vypytovať, ako si mienim zariadiť život, prečo nie som ako ostatní, veď, napokon, nič nie je také zložité, ako si myslím. "Pozri sa napríklad na mňa, koľko rokov som už vydatá za tvojho otca, a snažila som sa dať ti slušnú výchovu a čo najlepší príklad."

Jedného dňa ma tie jej večne rovnaké reči prestanú baviť, vydám sa za nejakého muža a budem si nahovárať, že ho ľúbim, len aby konečne mala dušu na mieste. On i ja nakoniec nájdeme spôsob, ako spolu snívať o našej spoločnej budúcnosti, o vidieckom domčeku, o budúcnosti našich detí. V prvom roku sa budeme milovať veľmi často, v druhom už menej a od tretieho roku pomyslíme na sex možno raz za dva týždne a túto myšlienku zrealizujeme sotva raz za mesiac. A čo je horšie, už sa takmer ani nebudeme zhovárať. Budem sa usilovať zmieriť s tou situáciou a spytovať sa sama seba, v čom robím chybu - prečo ho už vôbec nezaujímam, prečo si ma nevšíma a ustavične hovorí o svojich kamarátoch, akoby oni tvorili celý jeho svet. Keď už bude manželstvo úplne v koncoch, otehotniem. Narodí sa nám dieťa, nejaký čas si budeme bližší, ale potom sa všetko vráti do starých koľají. Potom začnem priberať ako teta tej sestričky, čo bola pri mne včera - alebo predvčerom, už ani neviem. Začnem držať diétu a každý deň, každý týždeň ma bude znova a znova ničiť skutočnosť, že napriek všetkému odriekaniu ustavične priberám na váhe. Vtedy už budem užívať tie zázračné lieky proti depresii - a vďaka nociam lásky, ktoré sa končia tak strašne rýchlo, porodím ďalšie deti. Každému budem vravieť, že deti sú zmyslom môjho života, no v skutočnosti ony budú vyžadovať, aby som žila len pre ne. Ľudia budú pokladať naše manželstvo za šťastné a nikto sa nedozvie, koľko samoty, trpkosti a odriekania je za celým tým zdaním šťastia. Jedného dňa, keď si môj muž nájde prvú frajerku, urobím možno škandál ako teta tej sestričky alebo budem znova uvažovať o samovražde. Lenže vtedy už budem stará a zbabelá, budem mať dve-tri deti, ktoré budú potrebovať moju opateru a ktoré musím vychovať a pomôcť im postaviť sa na vlastné nohy - skôr ako by som sa mohla na všetko vykašľať. Nespácham samovraždu: urobím scénu, pohrozím, že odídem aj s deťmi. On ustúpi, ako každý muž, povie, že ma ľúbi a že to viac neurobí. Nikdy mu nenapadne, že keby som sa naozaj rozhodla odísť, nemala by som inú možnosť, len vrátiť sa k rodičom a ostať tam do konca života a deň čo deň počúvať matkino bedákanie, že som si zničila jediné šťastie v živote, že to bol skvelý manžel, hoci mal drobné nedostatky, a že naše deti budú tým rozvodom veľmi trpieť. O dva-tri roky sa v jeho živote objaví ďalšia žena. Prídem na to - lebo ich uvidím alebo mi to niekto povie -, no tentoraz sa budem tváriť, že o ničom neviem. Všetky sily som vyčerpala v boji proti tej prvej frajerke, už nevládzem, je lepšie prijať život taký, aký v skutočnosti je, nie ako som si ho predstavovala. Mama mala pravdu. On ďalej bude ku mne milý, ja budem ďalej robiť v knižnici, jesť obložené chlebíky na námestí pred divadlom, čítať knihy, ktoré nikdy nedočítam, pozerať na programy v televízii, ktoré budú rovnaké aj o desať, dvadsať, päťdesiat rokov. Lenže pri jedení chlebíkov sa budem cítiť previnilo, lebo tučniem; a nebudem už chodiť po baroch, pretože doma ma čaká manžel a treba sa starať o deti. Potom mi už nezostane iné, len čakať, kým deti nevyrastú, každý deň myslieť na samovraždu, ale nenájdem odvahu ju spáchať. Jedného pekného dňa dospejem k záveru, že život je raz taký a nič sa nezmení, nič s tým nenarobím. A zmierim sa s tým.

Veronika uzavrela svoj vnútorný monológ a sľúbila sama sebe, že živá z Villete nevyjde. Lepšie je skoncovať so všetkým teraz, kým ešte má odvahu a silu zomrieť.

Zaspala a niekoľkokrát sa prebrala. Zakaždým si všimla, že prístrojov okolo nej ubudlo, už jej je teplejšie a tváre sestier sa striedajú - ale vždy pri nej niekto bol. Cez zelené závesy k nej doliehali rozličné zvuky: niečí plač, bolestné stonanie, tiché hlasy čosi oznamujúce pokojným a vecným tónom. Občas zabzučal nejaký vzdialený prístroj a ona počula na chodbe náhlivé kroky. Vtedy už hlasy strácali svoj pokojný a vecný tón, sršalo z nich napätie a vydávali rýchle rozkazy. V jednej chvíli, keď bola pri vedomí, sa jej ošetrovateľka spýtala: "Nechcete vedieť, v akom ste stave? "Ja to viem," - odvetila Veronika. "Nie je taký, aký sa zdá podľa môjho tela; deje sa to v mojej duši." Ošetrovateľka sa ešte pokúšala v rozhovore pokračovať, ale Veronika predstierala, že spí. ...