Hlavolam lásky
1 / 8
„Zavolala som kamarátke, ktorá po mňa neprišla, ale zadýchaná s obavou pribehla. Zobrala ma k sebe a bez akýchkoľvek zvedavých otázok ma na istý čas prichýlila. Na druhý deň som išla na políciu, ‚vypýtala‘ si dvoch mužov zákona a v ich sprievode som sa išla zbaliť k budúcemu exmanželovi. Stál vo dverách ako obarený a neveril vlastným očiam. Robil problémy, ale uniformovaní zakaždým zasiahli. Moja dospelá dcéra hádzala grimasy a mala zo všetkého zábavu. Tetovanie jej zdobilo obe ruky a piercingy sa jej hompáľali v nose i na perách. Vedela som, že ju strácam, aj keď ona už bola dávno stratená a vplyv chrapúňa bol badateľný. Najhoršie na tom bolo, že otca nemala rada ani ona. Ostala však s ním. Neopätovala mi jediný pohľad, dokonca ma neobjala. Vložila si do uší slúchadlá a tresla za sebou dverami na svojej izbe. ‚Ak teraz odídeš, už sa nevracaj,‘ povedal mi na rozlúčku a zavrel za mnou dvere. Jeho slová pre mňa neznamenali nič. Bola som pyšná sama na seba, že som konečne dokázala urobiť prvý krôčik k slobode. Chlapci v zelenom boli potrebné krovie, lebo môj budúci exmanžel mal násilnícke sklony a obávala som sa faciek či bitky.“ Nachvíľu sa odmlčala, ale keď sa nadýchla, vedela som, že jej monológ nebude mať konca kraja. „Odišla som od chlapa, ktorý mi v živote nedal nič. Musím sa opraviť, nič duchovné či život povznášajúce. Nedokázal ma urobiť šťastnou ani počas jediného dňa nášho spolužitia. Úsmev som silila zakaždým, keď sa na mňa pozrel, o sexe a mojom dokonalom hereckom výkone nehovoriac. Zato ja som ho využívala statočne. Keď pípla jeho kreditka, tešila som sa ako malé dieťa. Z toho jediného som dokázala žiť. Napĺňalo ma to.“