Starec zastal uprostred chodníka. Hlavu naklonil nabok. Ústa našpúlil a stisol pery.
„Jud? Čo...“
„Psst!“
Louis zmĺkol a celý nesvoj sa obzeral okolo seba. Prízemná hmla zredla, ale stále si na topánky nevidel. Vtom začul praskot podrastu a lámanie konárov. Niečo sa pred nimi pohybovalo, dačo veľké.
Otvoril ústa, aby sa Juda spýtal, či je to los (hlavou mu však prebleskla myšlienka na medveďa), no ihneď ich znovu zavrel. Zvuk sa nesie priestorom, povedal Jud.
Hlavu naklonil nabok a nevedomky napodobnil Juda, neuvedomil si, že to urobil, a počúval. Zvuk sa mu sprvu javil vzdialený, potom veľmi blízky, akoby od nich odchádzal a znovu sa k nim zlovestne vracal. Louis pocítil, ako mu na čelo vyráža pot a steká po uzimených lícach. Plastové vrecko s kocúrom si preložil z jednej ruky do druhej. Dlaň mu zvlhla a zelený plast sa stal klzkým, chcel sa mu vyšmyknúť z ruky. V tej chvíli sa mu bytosť pred nimi javila nesmierne blízko, v každom okamihu očakával, že zazrie jej tvar. Ako sa na dvoch nohách dvíha a hviezdy zakrýva nepredstaviteľne obrovským a chlpatým telom.
Na medveďa už ani nepomyslel.
Ale nevedel, na čo vlastne myslí.
Vtom sa bytosť pobrala preč a zmizla.
Louis znovu otvoril ústa, na jazyku sa mu už takmer vytvorili slová Čo to bolo? Vtom sa však z tmy ozval prenikavý zvuk, maniacky smiech, dvíhal sa a padal v hysterických kruhoch, hlasný, bodavý, mrazivý.