Cesta duchovných cvičení pátra Jozefa Lackoviča-Webera je symbolicky zviazaná s rokom 1951, keď boli rehoľníci po barbarskej noci z 13. na 14. apríla 1950 sústredení v Jasove a Podolínci s perspektívou úplnej likvidácie rehoľného života. Z poznámok na okraji jeho zachovaných textov je vidieť, že na nich pracoval prakticky celý život až do svojich osemdesiatich štyroch rokov. V jeho písomnej pozostalosti sú jednotlivé meditácie na danú tému zachované z rozličných rokov. Cvičenia tak zachytávajú aj jeho osobný duchovný a intelektuálny rast. Zväčša dával osemdňové alebo kratšie duchovné cvičenia. Začínal úvodnou meditáciou, ktorá odznela večer pred začiatkom exercícií. V nasledujúcich dňoch boli denne štyri meditácie podľa dynamiky svätého Ignáca s určitými variáciami. Svoje texty k duchovným cvičeniam nechápal ako prednášky, ale ako body, impulzy k vlastnej práci exercitanta.

Vo svojich úvodných myšlienkach k exercíciám vysvetľoval, že v jednotlivých bodoch uvádza rady prispôsobené duchovnému životu a rozjímania, ktoré ukazujú cestu, ako má človek spasiteľne a veľmi účinne vplývať s Božou pomocou sám na seba. Má to robiť s tým cieľom, aby sa stal šľachetnejším, lepším a odvážnejším vybojovať si svoje pravé duchovné dobro. Pridŕža sa návodu knižočky Duchovné cvičenia svätého Ignáca, podľa ktorej sa má cvičiť ten, kto si robí exercície. Podobne ako pri vojenskom cvičení, nezapotí sa, kto velí, ale vojak, čo sa cvičí podľa povelov. Exercitant si dobre robí cvičenia len vtedy, keď sa namáha a jednotlivé body prijíma ako usmernenia k svojej vlastnej práci, čo je stále aktuálne.