Prozaičku Vieru Švenkovú čitatelia poznajú ako autorku poviedok, ktoré roky vychádzali v časopisoch (Slovenka, Slovenské pohľady a i.), ako aj v knižných vydaniach (Biela pani Zuzana, Tatranské romance, Hory na dosah a i.). Na ich námety vznikli televízne filmy Steny a Prstienky z kukučiny. Aj jej dlhšie prózy (Listy vo vetre, Deň je krátky a i.) sa tešili záujmu čitateľov. Autorka v celej tvorbe zachytáva premenlivý obraz súčasnej ženy, jej nespokojnosť so sebou, so vzťahmi, uvzaté hľadanie istoty v neistom svete. Kritika oceňuje vnútornú silu žien, ktoré sklamanie naučí spoliehať sa na vlastné sily – a práve o to ide aj v Dámskej volenke; aj tu hlavná postava Dana, rozvedená matka dcéry v pubertálnom veku, premáha pochybnosti, či sa jej podarí zvládnuť pracovné i rodinné povinnosti, ovplyvniť výchovu a vzdelanie dieťaťa, a pritom si nájsť čas aj na nový vzťah, ktorý vstupuje do jej života. Vlastne celý obsah Dámskej volenky krúži okolo témy „otcov a detí“. V čase, keď sa rozmáha pandémia, pomáha osamelej matke zorientovať sa v okolitom svete i v sebe samej najmä priateľstvo, ktoré ešte žije aj v bratislavských intelektuálnych kruhoch. „Ženský príbeh“ zrkadlí problémy, s ktorými zápasí veľa súčasníkov, dnešná rodina a škola, celá spoločnosť.