Ráno som vstala asi o ôsmej a kým sa Ľudmila obliekala v izbe, pripravila som raňajky a začala som jesť. Vtom sa otvorili kuchynské dvere a vošli štyria páni. V predtuche niečoho nepríjemného som úplne stuhla. Spýtali sa na mňa. Zaviedla som ich do kancelárie. Tu mi jeden, kpt. Kubíček, oznámil, že som v podozrení, že ukrývam tajné protištátne spisy a žiadajú ma, aby som ich vydala. Prokurátor nariadil prehliadku bytu. Môžem sa proti tomu odvolať, ale nemá to odkladného účinku. Okamžite zavreli dvere na fare a rozliezli sa po nej. Ja som všetko brala celkom naľahko. Necítila som sa vinnou. Mrzelo ma, že je všade zima, ba dokonca som zakúrila ešte aj v druhej izbe. V kancelárii horelo. Ľudmila sedela zatiaľ v kuchyni. Začali prehliadať byt. Jeden hovoril, že kedysi študoval evanjelickú teológiu. Obsadil kanceláriu a študoval cirkevné veci spolu s kapitánom Kubíčkom, dvaja išli do izby. Šofér bol poruke, aby ma sledoval. Po chvíli prišiel predseda JRD Šebeň v zastúpení MNV. Po celú dobu čítal Winnetoua, ktorého našiel na písacom stolíku.
Pri prehliadke všetko prezerali, veď trvala od deviatej do štrnástej. Čo oni vybrali, mne dovolili vkladať, aby po nich zostal aspoň relatívny poriadok. Dovolili mi navariť pre Ľudmilu obed, i najesť sa, ale mne jedlo nešlo dolu hrdlom.
Po prehliadke mi oznámili, že pôjdem s nimi a na druhý deň sa vrátim. Faru zavreli, kľúč mi dali. Keď sme opúšťali Drienovo na aute, mala som pocit, ktorý sa nedá opísať. Vo Zvolene sme zastali pred Verejnou bezpečnosťou. Tam pýtali odo mňa kľúč. Vtedy som pochopila, že sa nevrátim.