Táto Ecova kniha je primárne určená historikom a teoretikom umenia. Výnimočné na nej je ale to, že prináša rozširujúce poznanie i ostatným čitateľom z radov ďalších humanitných, spoločenských či historických vied. Špeciálne vhodná je pre záujemcov o stredovek, najmä filozofov či teológov. Umberto Eco tvrdí, že estetické cítenie nebolo stredovekému človeku cudzie, avšak vnímanie krásy je do značnej miery dvojznačné. Na jednej strane slúži ako protiklad krutému svetu navôkol, na strane druhej však krása, najmä vo svojej materiálnej podobe, odvádzať pozornosť od krásy duchovnej, čiže od Boha samotného. Svet, keďže je produktom Božej tvorivosti, ani nemôže nebyť krásny; len je potrebné v ňom túto krásu správne identifikovať. Autor poukazuje na značný dlh stredoveku voči antike, od ktorej si spočiatku vypožičal proporčné, kvantitatívne vnímanie krásy. Stredovek postupne prichádza s vlastnými estetickými riešeniami a prechádza ku kvalitatívnej stránke krásy. Opäť si pomáha minulosťou, tentokrát kresťanskou interpretáciou novoplatonskej metafyziky do podoby metafyziky svetla. Keďže estetické vnímanie bolo i stredovekému človeku prirodzené, tak bol i pod vplyvom kresťanstva hnaný vnímať krásu ako symbol a alegóriu niečoho vznešenejšieho, ako je samotný krásny objekt. Podobne ako vo filozofii, je v stredovekej estetike zaujímavé vidieť analógie medzi koncepciami vrcholného stredoveku Tomáša Akvinského, so svojou snahou o objektivizáciu krásy na jednej strane, a medzi predstaviteľmi neskorej scholastiky, ktorí si začali pri vnímaní krásy viac všímať úlohu subjektu, intuície či mystiky. Krása a umenie sa neskôr už nechápu len v teoretickom, kontemplatívnom zmysle, ale aj ako praktická, služobná zručnosť. Nastupujúca renesancia a humanizmus odhalila viacvýznamovosť umenia, ktoré začína byť vnímané i mimo rámca klasického západného stredovekého kresťanstva.
Čítať viac