Úryvok z kritiky Alexandra Halvoníka: Slovenská próza 2008
Jozef Heriban (1953, dlhoročný filmový dramaturg, scenárista, politik a autor taktiež neuvádzaný v nijakom literárnom slovníku) sa zapísal do vedomia verejnosti svojím útlym románikom Niekto na mňa stále píska, ale aj knihou so zlovestným názvom Úspech má srdce žraloka. Zrejme aj preto, že pôsobil ako politik, reakcie na jeho najnovšiu knihu s nápadnou marketingovou výbavou Intimita vlkov, vydanú vo vlastnom vydavateľstve Herial, boli (ak vôbec boli) opatrnícke, prípadne naznačujúce škandalózny literárny úpadok: pornografia, špionáž, reklamný trik. V tomto prípade však nič nebolo na mieste. V tomto prípade totiž nejde o prázdne gesto literáta nasmerované na literárny úspech za každú cenu, ale o prozaicky poctivú výpoveď o súčasníkovi vrhnutom do sveta devastujúcej mediálnej manipulácie a rozpadajúcej sa ľudskej integrity. Heribanov hrdina sa realizuje - ako v televíznom seriáli - v priebežne očíslovaných "obrazoch" a "medzihrách" s predohrou a dohrou. V tejto rámcovej kompozícii sa v dynamickom slede striedajú situácie vytvárajúce súvislý príbeh mediálneho pracovníka zapleteného do špionáže na dve strany a zároveň prežívajúceho traumy z rozpadnutého prvého a rozpadajúceho sa druhého manželstva, z dcér, ktoré stráca, z psychotického syna na invalidnom vozíčku. Heriban však akosi priľahko manipuluje s týmito príbehovými rámcami, aby napokon vyšlo najavo, že tu vôbec nešlo o príbehy špióna, úspešného podnikateľa či príležitostného smilníka. Všetky tieto vonkajšie okolnosti slúžia na načrtnutie okolností celkom iného príbehu: príbehu vnútornej emigrácie muža "s dobitým ego", ktorý v sebe hrdinsky nesie poznanie obludnosti svojej situácie v reálnom svete a uniká pred ním jediným možným dôstojným spôsobom: vytváraním iného sveta vo svojom vnútri. Preto ten sex, preto tie krásne nesentimentálne hry tiel, preto tie slobodné erotické sny realizované s neskutočným citom pre krásu dotyku a láskavej vášne. V slovenskej próze vari niet takých poetických erotických obrazov, akými sú sny Heribanovho špióna povýšeného na svedka svojej strácajúcej sa doby, čímsi evokujúceho postavu plukovníka z Vilikovského prózy Večne je zelený. . . Heribanov "špiónsky" román má však ešte aj inú dohru: z autistického syna na vozíčku sa vykľuje vnútorný emigrant protestujúci svojou emigráciou proti vlastnému otcovi. Tento protest však má iné východisko: končí sa ústretovým gestom k spolutrpiacim, kým odmenou za otcovu egocentrickú túžbu lietať je invalidný vozíček ("Vždy sa stane to, čo v sebe nosíme. "). Táto nepatrná sémantická slučka formulovaná akoby mimochodom v epilógu dáva však Heribanovmu provokatívnemu textu celkom nové vyznenie: keď svet stíchne, lebo zanikla hudba, ktorá napĺňala osud osamelého jednotlivca, treba začať myslieť na iných, lebo bez nich niet naozajstnej lásky ani krásy. A práve v tejto kladnosti zabalenej do lákavých popkultúrnych obalov je Heribanovo barbarstvo provokujúce k novým začiatkom.
Autor: Alexander HALVONÍK
Nadpis: Súmrak literárneho snobizmu
Datum: 2009-07-08
Zdroj: Knižná revue
