Debutová zbierka príbehov, v ktorých dominujú medziľudské vzťahy, predovšetkým intímne vzťahy milenecké a rodinné, najmä komplikovaný vzťah dcéry s otcom. Hrdinkou príbehov je mladé dievča, ktoré musí čeliť komplikovaným životným situáciám... Čítať viac
Našli ste nepresnosti? Dajte nám, prosím, vedieť!
Vypísať sa z psychózy, hoci by aj bola vymyslená
Na dobrý slovenský román čakám ako na spasenie, no kolená by som autorovi či autorke vybozkávala aj za kvalitnú novelu. A ako tak čakám, s nádejou čítam aj tie poviedky. Napríklad prvotinu Ivany Dobrakovovej Prvá smrť v rodine. Vôbec nie je márna.
Naopak, je uhrančivá, najmä tým, že hranice medzi jednotlivými poviedkami akoby boli len nakreslené, prípadne akoby text bol len formálne členený na kratšie úseky. Aj to členenie akoby malo hlavne ten význam, aby si čitateľ nemyslel, že autorka je celkom, bezo zvyšku, stotožniteľná so subjektmi hrdiniek, hrdinov alebo rozprávača/rozprávačky svojej vlastnej knihy. Že teda nie je dočista schizoidný pisateľ, ktorý treští aj v skutočnom živote. Alebo... že by predsa? Pozrime sa na to pekne po poriadku.
Faktom je, že Dobrakovovej poviedky sú plné psychotických stavov, bludov, vízií, akútnych depresií, ale i manických fáz, zablokovanej či potlačenej sexuality, smrti (otca, dieťaťa, seba, anonymného člena rodiny). Je v nich aj trocha násilia, sklonov k sebadeštrukcii, pár naturalistických opisov choroby, stavov fyzického či duševného postihnutia, hysterickej paralýzy a predsa... predsa sú napísané triezvo, realisticky a zdanlivo NORMÁLNE.
Celú recenziu Márie Ferenčuhovej nájdete na www.inland.sk
Ivana Dobrakovová (nar. 1982, Bratislava) vyštudovala prekladateľstvo a tlmočníctvo na filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Debutovala zbierkou poviedok Prvá smrť v rodine, s ktorou sa dostala do finále ceny Anasoft litera a získala literárnu cenu Jána Johanidesa. Poviedky publikovala v novinách, časopisoch a antológiách na Slovensku aj v zahraničí. Je laureátkou literárnych súťaží Poviedka 2008 a Jašíkove Kysuce 2007. Prekladá z francúzštiny a taliančiny. Za preklad Ruského románu od Emmanuela Carrèra získala prémiu poroty Ceny Jána Hollého. Žije v Turíne.
Podľa čoho vyberáte tituly, ktoré vydáte?
Keď sme začínali, začiatkom 90. rokov, realizoval som si svoje „detské“ sny: predovšetkým som chcel byť vydavateľom. Knihy, ktoré som vtedy robil, boli „fajnové“, vyšperkované, bibliofílie, ...atď. Bola to zvláštna doba, kedy vzniklo množstvo malých, nezávislých vydavateľstiev a každé prinieslo niečo nové.
Vo veľkej miere výber titulov závisel od viac-menej náhodných stretnutí so zaujímavými ľuďmi, ktorí ponúkali zaujímavé témy: Hanzi Albrecht, Selma Steinerová, Egon Bondy, Agneša Kalinová, Fedor Malík, Jano Štrasser, Tomáš Janovic, Július Satinský, Milan Lasica a ďalší. A bolo tu tiež napojenie na francúzsku literatúru cez otca: Alain Robbe-Grillet, staršie preklady Afreda Jarryho, Paula Valéryho a ďalších. Postupne začali vznikať edície – najslávnejšia z nich je asi Bratislava-Pressburg, kde vyšlo takmer 90 titulov v náklade vyše 400 000 kusov, ale aj knihy o víne, edícia pamätí, objavil som zaujímavú severskú beletriu. Takmer denne prichádza nejaký rukopis: niektoré sú hotové texty, niektoré treba pracne prerábať, väčšina končí v koši. Mám rád knihy s pridanou hodnotou. Pri výbere titulu zaváži osobnosť autora.
Ako vzniklo vaše vydavateľstvo?
Oficiálne bolo vydavateľstvo založené koncom 90. rokov, ale všade uvádzam, že to bolo na Mikuláša v roku 1993, kedy som vydal prvú knihu – Zlé myšlienky od Paula Valéryho. Mal som vtedy malú počítačovú firmu, ktorá sa volala Prístrojová technika, kde som si popri bežnej práci, viac-menej ako hobby začal vydávať knihy. Firma sa po desiatich rokoch rozpadla, partneri sa rozišli. Ja som si ponechal názov – značku a vydavateľsto. Dodnes mám s tým názvom problém, treba ho vysvetľovať a zdôvodňovať, aj keď nie je o nič bizarnejší ako napríklad Naše vojsko, či Družstevní práce – čo boli mimochodom kedysi vynikajúce vydavateľstvá. Naposledy sa vydavateľstvo transformovalo v roku 2007, kedy doňho vstúpil môj syn s nevestou a odvtedy sa voláme Marenčin PT, spol. s r. o. Sme rodinná firma, kde pracujú prakticky všetky generácie.
Na ktorú knihu ste najviac hrdý?
Mám štyri mačky. Nikdy by som si pred nimi nedovolil povedať, ktorú z nich mám najradšej. Tak je to aj s väčšinou z našich kníh. S každou strávim kus života, niektoré mi robia radosť v čase prípravy, iné majú dobré ohlasy, ďalšie sa zas dobre predávajú. Niekedy z jednej knihy vznikne edícia a tá potom žije niekoľko rokov. Život bežnej knihy trvá približne rok-dva. Najväčšiu radosť mám z kníh, o ktorých som presvedčený, že sú vynikajúce a majú dobrý ohlas, ale čo ma najviac teší, že aj ľudia si ich kupujú. Také sú knihy Jula Satinského, Jána Roznera, Žo langerovej a ďalších.
Máte chuť pozrieť si všetky svoje recenzie na jednom mieste a podeliť sa o ne aj s ostatnými používateľmi? Aktivujte si čítateľský profil, kde môžete okrem iného zbierať knihomoľské odznaky, či zvyšovať si svoju knihomoľskú úroveň.
Aktivovať čitateľský profil
