Labyrint zo spálenísk

   Najnovšia kniha Ľuboša Svetoňa s troma cyklami poviedok je zaujímavým čítaním o etických zauzleniach závislostí - či už ide o závislosť od iných osôb alebo od iných vecí, majetkov či drog.
 O deficitoch, pocitoch viny, o sklamaniach a hľadaní spôsobu prežitia, o hľadaní samého seba, ale aj súputníkov.
  O podstatných drobnostiach, ktoré ovplyvňujú životy našich súčasníkov.
Recenzie:
Biblioterapia
Už vo svojej prozaickej prvotine Utekáš - neunikneš (1994) si Ľuboš Svetoň vymedzil literárne pole pôsobnosti, ohraničil okruh tém, ktoré spracováva. Orientuje sa na zachytenie extrémnych situácií v živote bežných ľudí, ktoré ich zasunuli na dno vlastných síl a stali sa tak pre bezradného jednotlivca bolestnou definitívou.

Najnovšia Svetoňova kniha Labyrint zo spálenísk predstavuje rozsiahly súbor poviedok, rozdelený do troch cyklov: Mihoty, Dotyky, Mávnutia. Ide síce o obrovské kvantum textov, avšak ako Ariadnina niť sa nimi nesie tmeliaci leitmotív závislosti.

Autor tematizuje bezvýchodiskovosť a fatalizmus svojich antihrdinov, ktorí prepadli rozličným nástrahám. Ich výpočet by bol široký, za všetky možno spomenúť chronicky známe: závislosť na alkohole, tvrdých drogách, či tie novšie: depresie a psychické poruchy prameniace z uponáhľaného spôsobu života, alebo chorobná hráčska vášeň (gamblerstvo), závislosť na počítačových hrách atď. Ide o defekty a deficity rozličnej tonality, ktorých podstata je oveľa zložitejšia, než sa na prvý pohľad zdá. Nepoviem iste nič nové, keď vyjadrím názor, že korene takéhoto zla sú zapustené v spoločnosti, ktorá ho nie je schopná absorbovať prostredníctvom kultúry.

V necivilizovaných spoločenstvách sa násilie stáva pravidlom osobného rastu a je namierené nielen voči druhým, ale i voči sebe. A od sebaubližovania je blízko k závislostiam. Nemožno sa čudovať, že v krajine, kde sa namiesto kvalitných filmov nakrúca iba pornografia a umelecká literatúra vychádza v nízkych nákladoch (nižších ako pred 2. svetovou vojnou), je závislosť častým javom. Sprievodným znakom zotrvávania v tomto kritickom stave je uzavretosť, individualizmus a intolerancia, enormné požiadavky na súčasníka, ktorý má iba dve možnosti: 1. Vyniknúť, prispôsobiť sa zložitosti. 2. Existovať, viesť zápas o prežitie: "Úprimnosť nestačí. Viera tiež je málo. A predsa: jedno, druhé, alebo oboje mnohým ľuďom stačí ku šťastiu. K predstave, že by mali byť šťastní a umárajú sa, hľadajú vinu vo vlastnej slabej snaživosti, keď im ideálnu predstavu čosi alebo ktosi kazí" (s. 44).

Svetoň ukazuje aj cestu von zo zničujúcej závislosti autorskou stratégiou na úrovni textu. Literatúru chápe ako svojrázny druh terapie, pokúša sa vcítiť do vedomia hlavných hrdinov svojich poviedok a pomocou hlbokej empatie nám v rozprávaní v prvej osobe sprístupňuje ich príbeh, myslenie.

Citlivý prístup k postihnutým je naznačením možného smeru, nie však riešením. Dôležitým faktorom je určenie priorít: akceptovať týchto ľudí, neakceptovať ich závislosť.
Ján Norovský, Knižná revue 13/2001