Povídky III.

Franz Kafka sa narodil 3. júla 1883 v Starom meste v Prahe židovským rodičom. Prežil osamelé detstvo. Vyštudoval nemecké gymnázium, ale zároveň navštevoval nepovinné hodiny češtiny, po maturite sa dal na právo. Po vyštudovaní práv na pražskej nemeckej univerzite pracoval v rokoch 1907 - 1922 ako úradník v poisťovníctve, najprv krátko u Assicurazioni Generali a potom 14 rokov, až do svojej penzie v roku 1922 v Robotníckej úrazovej poisťovni. Ako zdatný, výkonný a odborne skvele kvalifikovaný úradník tak dosiahol hodnosť vrchného tajomníka ústavu. Za svoju celoživotnú úlohu však považoval písanie a ťažko ju uvádzal do súladu s prácou v úrade, ktorú svedomito vykonával. Po prepuknutí pľúcnej choroby v roku 1917 sedem rokov márne s chorobou zápasil. Posledné roky svojho života strávil väčšinou v zotavovacích a liečebných ústavoch v Čechách a v zahraničí. Ani v týchto rokoch neúprosného zápasu s chorobou neprestával písať. Jeho komplikovaný postoj k životu, geniálna schopnosť analýzy, problematizujúce a najjednoduchšie veci života, choroba a existencionálne pociťovaná potreba písať kruto poznamenali jeho vzťah k svetu a jeho úsilie o uzavretie manželstva a založenie rodiny. Franz Kafka zomrel 3. júna 1924 v rakúskom sanatóriu v Kierlingu pri Klosterneuburgu. Ku svojej tvorbe bol Kafka neobyčajne kritický. Iba malú jej časť, zväčša pod nátlakom, uvoľnil na knižné vydanie (Rozjímanie, Premena, Ortieľ, cyklus Vidiecky lekár, V trestaneckej kolónii, cyklus Hladujúci umelec). Väčšia časť jeho tvorby, tá, ktorá neskôr vytvorila Kafkovu svetovú slávu, vyšla z pozostalostí (romány Amerika, Proces a Zámok, viac ako 30 poviedok a desiatky fragmentov, Denníky z rokov 1909 - 1923 a cykly korešpondencie Felícii, Milene, Ottle a rodine z rokov 1922 - 1924) vďaka tomu, že jeho najlepší priateľ Max Brod, poslúchnutím vyššieho mravného príkazu nerešpektoval Kafkove prianie, aby jeho rukopisy bez milosti spálil. Kafka vo svojich dielach majstrovsky spájal a prelínal realistický opis detailov so snovosťou a fantastickosťou celkovej situácie a často používal rôzne symboly a nejasné narážky. Jeho tvorba bola námetom niekoľkých filmov a hlboko ovplyvnila svetovú literatúru najmä po 2. svetovej vojne. Kafkove knihy odrážajú rozpory doby, hlavne však odzrkadľujú jeho osobnú duševnú rozpoltenosť, premietajú nad hradbou sociálnej, národnostnej a rasovej odlišnosti, ktorou trpel, ale ktorú nedokázal riešiť. Pocity nesúnáležitosti, vyradenosti a izolovanosti sú základnými motívmi jeho života aj tvorby. Trpel pocitmi vnútorného nepokoja, túžbou po niečom, čo nikdy nebol schopný dosiahnuť. Jeho tvorba predkladá čitateľovi obraz konca, rozpadu a stroskotania, zachytáva krízu spoločnosti. Je zúfalým výkrikom človeka nenachádzajúceho nikde oporu. V tvorbe sa prejavuje odcudzenie človeka, ktoré je zachytené nadčasovo a mimo určitý priestor. Franz Kafka uviedol do literatúry 20. storočia nový literárny smer - existencializmus - myšlienkový, filozofický smer, ktorý sa zaoberá bytím človeka, ľudskou osobnosťou ako takou v buržoáznej spoločnosti. Kafka je prvý z autorov, ktorý odkryl v próze pocity úzkosti, osamotenia, odsúdenia a absurdity. Realitu zamotáva do inotajov, premieňa ju na metaforu a symbol, ale vyjadruje sa precízne, veľa priestoru dáva presnému opisu aj tých najabsurdnejších objektov a udalostí, hovorí všednými slovami bez citového zafarbenia. Vo svojich dielach zachytával vlastné problémy, čo sa odzrkadlilo na jeho postavách (nespavosť, nechuť do jedla)...