Dráčik chodil od tých čias veľmi zamyslený. Cítil sa osamelý. Všetci ho oslovovali „vaše veličenstvo", ale on netúžil po tom, aby sa mu klaňali a báli sa ho. Nepáčila sa mu ani zlatá koruna, ktorú mali rodičia preňho pripravenú. Nestál o ňu. On potreboval kamarátov. A bol by dal za nich všetko na svete. A tak sa stalo, že jedného skorého rána vykĺzol dráčik z postele a potajomky vyšiel z domu.