…I ja mám svoju vidinu. Po rajskej záhrade sa prechádza v záhone ruží duší, ktoré pomáhal vyšľachtiť. Je ich veľa. Pribúdajú ďalšie. Hoci cisárova, ktorý sa nedávno po náhlej zimnici odobral na večnosť ani nie dvadsaťročný.

Čoskoro rozkvitne duša dobrotivého tatíčka, ktorý pod menom Anastázius sa na prosbu uhorského vladára rozhodol pre novú vlasť a v nej prijať hodnosť arcibiskupa…

Po rokoch uvíta priateľa Štefana; tomu pápež položil na hlavu už kráľovskú korunu, prvú uhorskú… I ja sa, verím, ocitnem v tejto záhrade nebeskej kveteny… Dopíšem. Pokľaknem.