Kniha o súdnom procese s nacistickým zločincom Adolfom Eichmannom v roku 1961 vyvolala v čase svojho prvého vydania veľký záujem, ale aj pobúrenie. Eichmanna uniesli z Argentíny do Izraela, kde bol obvinený, že bol jedným z hlavných strojcov konečného riešenia židovskej otázky. Kniha koncipovaná ako reportáž je zároveň historickým svedectvom, filozofickou úvahou a pojednaním o rôznych výkladoch práva. Opakuje sa v nej dilema z norimberských procesov, kde sa obžalovaní obhajovali tým, že len poslúchali rozkazy.

Arendtová napísala nepohodlnú knihu. Jej portrét Eichmanna nezodpovedal tradičnej predstave vojnového zločinca ako psychopata a brutálneho vraha, namiesto toho tu máme podivný produkt svojej doby s dušou byrokrata. Vášnivé diskusie vyvolali jej pasáže o židovských radách, ktoré sa svojim spôsobom podieľali na hladkom priebehu likvidácie židovského obyvateľstva. Tretí problém sa týkal jej kritiky samotného procesu a spôsobu, akým bol vedený. Dnes, s odstupom šesťdesiatich rokov, kniha patrí medzi najvýraznejšie míľniky v uvažovaní nielen o holokauste, ale aj o rizikách modernej
spoločnosti.