Publikácia sa venuje problematike zodpovednosti orgánov verejnej moci za zákonnosť výkonu im zverenej právomoci. Hoci sa zákonnosť výkonu verejnej moci zo strany príslušných orgánov predpokladá, občania zostanú fakticky vo svojej dôvere neraz sklamaní. Zameriava sa na kategóriu nezákonného rozhodnutia a nesprávneho úradného postupu, ktoré sú dvomi možnými príčinami rezultujúcimi vo vznik (majetkovej) škody alebo iného obdobného následku. V centre pozornosti autora je vznik škody následkom týchto skutočností a otázka jej spravodlivej kompenzácie, v duchu hlavného motta publikácie „Pamätajme si, že spravodlivosť treba zachovávať aj voči najnižšie postaveným“ (Cicero), pričom autor zvýrazňuje, že z hľadiska právnej informovanosti je občan vo vzťahu k orgánom verejnej moci v asymetrickom postavení. Za týmto účelom sa analyzujú jednotlivé inštitúty zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, pričom autor k nim pristupuje analyticko-opisným a následne kriticko-hodnotiacim prístupom.

V centre úvah je snaha o zabezpečenie poskytnutia čo najprimeranejšej a najvčasnejšej náhrady škody poškodenému; autor sa zameriava na prípady vzniku malej škody (operujúc s orientačnou výškou 10-20 eur, ev. nepresahujúcej 100 eur), ktorá je pre nejedného občana bagateľnou, čím však nie je dotknuté, že k porušeniu práva zo strany orgánu verejnej moci reálne došlo. Po analýze týchto inštitútov dospieva autor k záveru, že procesný postup náhrady škody v týchto prípadoch je neprimerane prísny, nastavený v neprospech poškodených, čo ich môže demotivovať od uplatnenia nárokov na náhradu škody daným procesným postupom. Na podklade analýzy rezortnej štatistiky Ministerstva financií SR dospieva k záveru, že nároky na náhradu škody v zvolenej výške sa uplatňujú v minimálnej miere, čo autor pripisuje predovšetkým náročnosti stanoveného procesného postupu. Za týmto účelom sa zvažuje možnosť poskytovania náhrady aj v paušalizovanej výške (uplatňujúc dispozičnú zásadu pri jej poskytovaní).

Autor sa zaoberá vhodnosťou a prospešnosťou tohto návrhu de lege ferenda, a to aj vo vzťahu k preventívno-výchovnému pôsobeniu na personálny substrát orgánov verejnej moci. V súvislosti so zabezpečením spravodlivej, včasnej a administratívne nenáročnej náhrady škody sa navrhuje aj zmena viacerých inštitútov tohto právneho predpisu vrátane predbežného prerokovania nároku na náhradu škody na príslušnom orgáne. Na záver autor komparuje navrhované paušalizované uhrádzanie nákladov na odstránenie následkov nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu s paušalizovanými náhradami podľa viacerých právnych predpisov, čím podporuje svoje tvrdenia o prospešnosti daného návrhu de lege ferenda.