Poviedky Pruskej nevesty spája do jedného celku predovšetkým miesto deja - je to autorovo rodisko mestečko Znamensk (predtým Welau) takmer v strede Kaliningradskej oblasti, ale aj jednotlivé postavy, ktoré voľne prechádzajú z príbehu do príbehu, v jednom sú centrálnymi hrdinami, v ostatných iba nahrávačmi či štatistami, dohromady však Bujdove poviedky vytvarajú akúsi kroniku tohto mestečka, vyrozprávanú vynaliezavým, ale pritom spontánnym rozprávačom (nie náhodou kritika v Bujdovej próze vyzdvihla práve „návrat rozprávača” do literatúry). Môžeme sa škriepiť, či je jeho rozprávačstvo väčšmi marquézovského alebo gogoľovského typu (sám autor sa hlási najmä ku Gogoľovi a Platonovi, ale našli by sme u neho aj príbuznosť s Bulgakovom, Buninom či Nabokovom), nedá sa mu však uprieť strhujúca pútavosť a podmanivé čaro. Svetový úspech Pruskej nevesty, nominovanej na Bookerovu cenu, ale aj jeho ďalších románov Don Domino, Jermo, Boris a Gleb a množstva kratších prozaických výtvorov, to presvedčivo potvrdzuje. A slovenskému čitateľovi, veľmi silne pripútanému k najlepším tradíciám ruskej literatúry, by sa táto kniha mala prihovoriť zvlášť sugestívne.