Daniel Domorák ponúka čitateľsky zaujímavú monografiu, ktorej dominantami sú dva základné pojmy: pojem existencie a pojem rekonfigurácie. Práca s tým prvým ho vedie k poetike existencie, ktorá je založená na predstave existencie ako samého ľudského životného diania a symbolické imaginovanie tohto pohybu je potom výrazom tohto diania v ricoeurovskej verzii ,bytia akoʼ. Práca s pojmom rekonfigurácie je výrazom Domorákovej literárnohistorickej ambície nanovo konfigurovať (zoskupiť, usporiadať) obraz slovenskej literatúry sledovaného obdobia. Touto rekonfiguračnou intenciou, ktorá je celkom zreteľne inšpirovaná literárnohistorickým gestom O. Čepana, sa autor zaraďuje k tomu najinšpiratívnejšiemu, čo v ostatných rokoch v oblasti výskumu poetiky slovenskej literatúry u nás vzniklo.ʼ֞