Cestovanie v 16. a 18. storočí malo pre súvekého človeka viacero významov. Niekedy bolo poznávaním a dobrodružstvom spojeným so stretávaním sa s cudzími kultúrami. Tiež symbolicky znázorňovalo putovanie dočasným pozemským životom.

Memoáre a cestopisy slovenských protestantov obsahujú obidve formy. Zápisky humanistického vzdelanca Jána Dernschwama, člena diplomatického sprievodu vyslaného panovníkom Ferdinandom I. k tureckému sultánovi Sulimanovi, približujú cudzie kraje a kultúru očami cestovateľa. Skúsenosti Štefana Pilárika st. zasa vychádzajú z vynúteného putovania, spojeného s útekom v období tureckých nájazdov. Tristný a primerane dobrodružný charakter majú aj cesty slovenských protestantov Štefana Fabrícia, Juraja Lániho, Jána Simonidesa, Tobiáša Masníka a Mateja Bahila. Ich cesta na galeje je dôsledkom prenasledovania protestantov v 17. – 18. storočí. Ich rozprávania obsiahli nielen ten vonkajší, ale aj vlastný vnútorný svet. Silnú výpovednú hodnotu majú aj memoárové zápisky Joachima Kalinku z Diária. Zachytávajú zložitý vnútorný proces, v ktorom sa človek vyrovnáva s psychickým nátlakom a týraním, a odhodlane sa usiluje voči nemu stáť.