![](https://rs4.martinus.sk/delivery/lg.php?bannerid=0&campaignid=0&zoneid=78&loc=http%3A%2F%2Frs4.martinus.sk%2Fdelivery%2Fjson.php%3Fwhat%255Blb_detail_below_cart%255D%3D82%26what%255Blb_product_recommendation%255D%3D91%26what%255Blb_wide_banner%255D%3D67%26what%255Blb_product_description%255D%3D78%26what%255Blb_megamenu%255D%3D76%26what%255Blb_general_push%255D%3D84%26what%255Blb_header_alert%255D%3D115%26block%3D1%26cart_sum%3D0%26categories%255B1769%255D%3D1769%26charset%3Dutf8%26current_department%3Dekniha%26department%3Dekniha%26id%3D1%26iid%3D764075%26in_stock%3D0%26target%3D_top%26vid%3D114&cb=91ffa3792f)
V. V. Rozanov, ruský publicista, filozof, zakladateľ „postmodernizmu“, dávno pred jeho vznikom na Západe. Základné prvky jeho svetonázoru sa sformovali už počas gymnaziálnych štúdií – vnútorná sloboda a protest proti autoritám a byrokracii, odstup od vonkajších udalostí, sebapozorovanie, neprítomnosť viditeľnej vôľovej cieľavedomosti. Rozanovský „postmodernizmus“ sa veľmi živo prejavoval najmä v programových „mozaikových“ prácach Solitéry (1912), Pominuteľné (1913) – tie sú obsahom knižky, a Spadnuté listy (opálka 1 a 2) (1913, 1915). Prezentované diela sú z posledného obdobia autorovho života a sú zároveň svojráznou psychologicko-duchovnou rekapituláciou života a tvorby spisovateľa, o ktorom rozanovovedec Alexej Nalepin napísal: „Rozanov je najtajuplnejšia, najprotirečivejšia talentovaná figúra v našej kultúre na hranici 19. ¬– 20. storočia“. Duchaplný lyrizmus a vynikajúca publicistika, šokujúca úprimnosť a groteskná buffa – to všetko sa premietlo do jeho diela. Metóda myslenia Rozanova je principiálne medzidisciplinárna a metahistorická. Obrovský význam Rozanova súčasníci oceniť nedokázali: pluralizmus jeho metódy pokladali za bezprincipiálnosť. Charakteristická je formulácia P. B. Struveho: „Veľký spisovateľ s obmedzujúcimi nedostatkami“. Ale až po niekoľkých desaťročiach ruskí postmodernisti (Andrej Šiňavskij, Venedikt Jerofejev, Viktor Jerofejev a iní) sa prihlásili k nemu ako ku kultúrno-historickému zdroju vlastnej literárnej tvorby a svetonázoru.