V konflikte medzi Ježišom a jeho protivníkmi narážajú na seba charizma a inštitúcia. Členovia veľrady veria, že musia chrániť pred Ježišom chrám, Tóru i ľud. Ale Ježiš nespochybňuje ani chrám, ani Tóru, ani ľud. Chce, naopak, Izrael zhromaždiť, aby sa konečne stal tým, čím má byť v Božích očiach. A Tóru neničí, ale vysvetľuje ju jasne v súlade s Božou vôľou. Chce, aby chrám bol tým, po čom túžili proroci: miestom skutočného uctievania Boha. Samozrejme, za tým všetkým je vyhlásenie, že zhromaždí Izrael na konci čias, že on sám je naplnením Tóry a že „tu“, teda v spoločenstve so svojimi učeníkmi, „je niekto väčší než chrám“ (Mt 12, 6). Celá veľrada i celý Izrael boli postavené pred toto opovážlivé vyhlásenie.

Ježišovo umučenie nebolo len akýmisi pašiovými hrami a Ježišov kríž dekoračným predmetom, aký z neho neskôr vytvorili kresťanskí umelci. Keď tento príbeh umučenia pravidelne počúvame na bohoslužbe, môžeme si ho naozaj veľmi ľahko pomýliť s pašiovými hrami. Úlohou historicko-kritickej exegézy by malo byť práve opätovné prekonávanie tohto sakralizačného účinku. Exegéti musia stále znova poukazovať na to, čím Ježišovo umučenie v skutočnosti bolo: bola to veľmi konkrétna udalosť odohrávajúca sa uprostred reálnych mocenských záujmov, ktoré sa presadzovali so smrteľnou vážnosťou.